MERCI!

25. "Pôjdete so mnou do Londýna."

"Okamžite ma pusť!" zasyčala som nemámemu mužovi do tváre.

"Nie! Pôjdeš so mnou!" prikázal a začal ma ťahať za rukáv môjho kabátu. Bála som sa a to veľmi. Bol to neznámi muž, ktorí bol odo mňa o dosť silnejší a hlave z neho vyžaroval strach. Bála som sa toho kam ma vedie. Ťahal ma, no moje telo bolo ako prikované. Stála som na mieste a nehodlala som sa čo i  len pohnúť.

"Poď! Viackrát ti to opakovať nebudem!" zakričal do hlbokej noci jeho hlas, keď si všimol že som sa ani nepohla.

"Už som povedala že s tebou nikam nepôjdem! Nepoznám ťa!" upozornila som ho na pár dôležitých vecí. Nechápem prečo ma nemôže nechať tak a odísť odo mňa. Som unavená, lebo reštaurácia, v ktorej pracujem bola dnes zaplnená rôznymi zákazníkmi. Áno, chcela som ísť na vysokú ale bohužiaľ ma vyhodili hneď v prvom semestri. Za to môže určite môj  otec a matka. Odkedy som od nich ušla a onú zistili kde bývam mi strpčujú život!

"Oú sorry, miláčik!" zasmial sa. " Som Harry. Harry Styles." otočil sa na mňa a pozrel mi do oči. Okamžite som prerušila náš očný kontakt. Nechcela som sa pozerať do oči človeku, ktorí so mnou má určite zlé nápady.

"A ty sa ako voláš , zlatko?" opýtal sa ma Harry, keď som mu po dlhšej dobe neodpovedala.

Koniec sna!

Rýchlo som otvorila oči, ktoré som hneď potom zavrela, pretože v lietadle, v ktorom som doteraz spala, bolo zapnuté silné svetlo.

"Dobré ráno, miláčik." otočil sa na mňa Harry, keď si všimol že som sa už zobudila. Pri oslovení miláčik som sa otriasla. Pripomenulo mi to ten sen, v ktorom bol Harry. Dúfam v to že takého sny sa mi nebudú snívať veľmi často. Naháňajú mi strach a to veľký!

"Kedy pristávame?" opýtala som sa Harryho, ktorí sa na mňa bezo slova pozeral.

"Asi o 20 minút, práve som ťa chcel zobudiť." chytil moju ruku do tej svojej a začal mi prechádzať prstami po nej. Pozrel sa na prsteň a potom na mňa. Začervenala som sa a sklopila som zrak na naše prepletené prsty, ktorej sme mali položené na opierke lietadlovej sedačky. Harry má voľnou rukou pohladil po líci a palcom a ukazováčikom mi nadvihol bradu. Dívali sme sa do očí. Moje modré očí sa vpíjali do tých jeho zelených. Tak veľmi som ho túžila pobozkať ale moja slávna odvaha sa kdesi pominula a ja som sa nezmohla na nič.

"Harry ja by som sa ti chcela za všetko poďakovať." povedala som namiesto toho aby som zahnala myšlienky na bozk s ním.

"To ja by som sa mal poďakovať tebe. Všetko čo robím, robím len preto aby si ty bola šťastná a mne vznikla aspoň nijaká nádej že mi dáš ďalšiu šancu." On to všetko robí len kvôli mne? Kútiky úst sa mi zdvihli do širokého úsmevu. Možno že ma naozaj miluje.

"Je t'aîné!" ( milujem ťa) Vyšlo z Hsarryho pier, v tej chvíli keď to povedal vo mne ako keby vybuchol ohňostroj. Na Harryho som sa láskyplne usmiala a pohladila som ho po líci. On sa na mňa usmial tiež a tým ukázal svoje biele zuby a jamky v lícach.

"Aj ja ťa milujem, Harry." Keď Harry počul čo som povedala neváhal a spojil naše pery v jedni. Cítila som ako sa do bozku usmial a preto som sa musela usmiať aj ja. Bol to taký úžasný pocit cítiť jeho pery na mojich. V bruchu mi poletovali tisíce motýľov a ja som vďaka tomu mala zimomriavky po celom tele. 

"Sľúbiš mi niečo?" opýtal sa keď sme sa od seba nedobrovoľne odtiahli.

"Čokoľvek." vydýchla som. Bolo mi jedno čo to je. Harrymu by som dokázala sľúbiť čokoľvek bez ohľadu nato čo by to bolo.

"Nikdy ma neopustíš aj keď urobím hocičo ty vždy ostaneš so mnou. Vždy keď poviem nejakú hlúposť, ty budeš vedieť že to nieje pravda a ostaneš so mnou." Nevedela som čo si mám myslieť. Pripadalo mi to akoby Harry videl do budúcnosti a presne by vedel čo mi kedy povie.

"Harry ja..." nestihla som dopovedať lebo mi do reči skočil Harry.

"Prosím, len mi to sľúb." pozrel sa na mňa svojimi psími očami a ja som okamžite vedela že tento boj vyhral on.

"Sľubujem." Počula som ako si Harry hlasno oddychol.

"Merci." poďakoval.

Let 264 pristáva za päť minút. Prosíme cestujúcich aby si zapli bezpečnostné pásy, kvôli bezpečnosti. Prajeme príjemní zvyšok letu, váš kapitán. Tak znelo hlásenie, ktoré sa ozvalo z reproduktorov v lietadle. Ja aj Harry sme si zapli pásy. Ja som si hlavu položila na Harryho svalnaté plece a užívala som si jeho nádhernú vôňu. O pár minút začali turbulencie a mi sme o päť minút mohli vystúpiť. S Harrym sme vystúpili medzi prvými. Hneď ako sme vystúpili ma ovial studený vietor, ktorí sa niesol v znamení toho že sa blíži zima. Poobzerala som sa okolo a nemohla som si odpustiť zachichotanie. Všade okolo nás bol sneh. Nebolo ho veľa ale na Bratislavu maximum. Tipujem že všade už vládne chaos z toho že sú kalamitné stavy. Tak to v Bratislave proste chodí. Harry sa na okolie letiska pozeral z úžasom. Asi ešte nikdy nevidel sneh.

"Harry videl si vôbec niekedy sneh?" zasmiala som sa. Otočil sa na mňa s odutou spodnou perou.

"Samozrejme." povedal ako keby to bola tá najjasnejšia vec na svete. No mne to tak vôbec nepridalo. V letiskovej hale na nás čakal Jakub spolu s uplakanou Dankou. Nebolo ťažké spoznať to že plače. Jej krásna tvárička sa leskla od sĺz, ktoré jej stekali po lichach. Viem že aj ja by som mala plakať a nenávidieť svet za to že mi zomreli rodičia, ale ja to tak nechcem! Viem že mama a otec by nechceli aby sme za nimi smútili. Oni by chceli aby sme na nich spomínali s úsmevom. Tým som si istá. Rozbehla som sa ku nim, bez ohľadu na čudné pohľady ostatných ľudí. Oboch som silno objala.

"Nebojte, bude to dobré." povzbudila som ich. Oni sa ale stále pozerali do zeme a nič nepovedali.

"Pôjdeme do detského domova." pozrel sa na mňa Alex. Presne toho som sa bála. Teraz si to budú vyčítať a to nechcem!

"Do žiadneho detského domova nepôjdete." povedala som rázne aby som upútala ich pozornosť čo sa mi po chvíli aj podarilo. Obidvaja sa na mňa pozreli a nechápavým výrazom v tvárach. "Pôjdete so mnou do Londýna."

"Vážne?" opýtali sa obaja naraz.

"Áno! A teraz sa dohodnite na jednej veci. Už žiadne slzy. Mama a ocko by si to určite nepriali."