OSUD

Krajina a začiatok

Ráno sa v lese ponorenom v hmle začínalo pomaly. Ostré slnečné lúče miestami hmlu prerážali a dopadali až na zem. Tam sa k nim ťahali zobúdzajúce sa lesné rastliny. Hmla sa pomaly rozpadávala a premieňala na rosu. Keď už nemalo čo brániť slnečným lúčom v ceste, k životu sa začal preberať aj zbytok prírody. Prvé sa zobudili spevavce, ktoré svojimi zvučnými hláskami oznamovali začiatok dňa. Z úkrytov vyšli i malé myšky, veveričky a lesný králici. Ihneď si išli hľadať potravu v lesnom poraste pokrytom rosou. A medzi poslednými boli ľane a srny, ktoré vyšli zo svojich úkrytov a viedli svoje mladé na pastvu. No ich mláďatá sa predsa nezobudili ako posledné.

V samom srdci lesa ležala čistinka, ktorá slúžila ako útočisko vlčej svorke. V jednej z mnohých nôr, ktoré si tu vlci vyhĺbili sa práve preberali šteniatka. Ešte celkom malé, mohli mať do dvoch týždňov, sa skrúcali k sebe a od seba a snažili sa opäť podať spánku. Slnečným lúčom sa však odporovať nedá, a tak sa jedno z vĺčat nakoniec prebralo.
Samček, ako najväčší z vrhu, vždy viedol zbytok svojích súrodencov. Či už v hrách alebo neplechách, ostatní nikdy jeho autoritu nespochybňovali. A teda aj teraz všetkých viedol. Začal kňučať a narážať do svojich súrodencov. Mocnými labkami do nich dorážal až sa napokon aj ten najospalejší neprebudil.
Vtedy úkazal na východ z nory a zavelil aby ho všetci nasledovali. Jeho šedivý kožúšok sa naježil a labkami pomaly prestupoval do neznámeho prostredia. Slnečné lúče ho oslepili a on nevedel kam má stúpnuť, no ničoho sa nezľakol a stále pokračoval v ceste. Po pár nejistých krokoch ucítil pod svojími labkami niečo zvláštne. Začal žmúriť očami a ňufákom ňuchať zem. Ako sa mu zrak pomaly prispôsoboval vonkajšiemu svetlu, rozoznal pod jeho malými labkami zelenú farbu. Potom urobil čo by urobilo každé iné šťeňa - zahryzol sa do nej. Ale rovnako ako na trávu zaútočil aj prestal, pretože tráva bola hnusná a plná chutí o ktorých nikdy nevedel.

,,Fuj, čo to má byť?" so znechuteným hlasom sa ozval najväčší vĺčik.
,,Verím že je to tráva, drahý braček." múdro povedal hlas, ktorý dobre poznal. Šedivý vĺčok, rýchle otočil hlavu a upriamil pohľad na svojho brata. Jeho múdre jantárové oči mu pohľad opätovali a venovali mu tiež úsmev. Potom sa skrčil a pripravil na výskok. Keď vyskočil jeho dlhá šedohnedá srsť sa nádherne vlnila. Pripučil svojho brata k zemi a radostne zvolal: ,,A mám ťa Salos! Si síce najväčší a najsilnejší ale malá a slabá trávička ťa vie jednoducho zničiť."
,,To si len myslíš Por." rýchlo zareagoval šedivý vĺčok a silnými labkami odsotil brata na zem. Ihneď ako zo seba striasol bratovu váhu sa postavil a pripravil na ďaľší útok.

Z nory medzitým vyšiel i zbytok vrhu. Zlatosrstá Sara viedla svoje sestri Dem a Lon, a keď aj oni položili svoje labky na čerstvú zelenú trávu, nemohli sa cítiť inak ako nejisto, Šedivá vlčica Dem, ktorá je vždy milá ku všetkým jej súrodencom, sa začala okolo seba rozhliadať. Naskytol sa jej pohľad na vysoké stromy, ktoré čistinku obklopovali, skaly a spadnuté stromy ktoré im činili dokonalý úkryt a započula aj zopár nových neznámych zvukov.
,,Pozrite sa!" zvolalo hnedé vĺča. ,,Tam na stromoch sedia nejaké divné tvory. Majú len dve nohy a dve..." Jantárové oči silne upierala ku stromom, ale napriek svojej snahe nevedela vyjadriť zvláštnosť týchto tvorov.
,,To sú vtáci, Lon." Ozval sa dobre známi hlas. Všetky vlčice upreli pohľad na svoju matku, ktorá sa v tento moment pri nich zjavila. Jej kožúšok mal rovnakú farbu ako kožúšok jej dcéry, ale jej oči mali farbu oblohy. Ľahla si neďaleko nich a pokojne ďalej vysvetľovala: ,,Vtáci sú zvláštne tvory. Vedia lietať a vznášať sa vysoko na oblohe, niekedy letia tak ticho, že vlk nezapočuje nič a už okolo neho preletí. Niektoré sú malé a farebné, iné môžu byť veľké a treba si na ne dať pozor. Hlavne keď sa jedná o také malé vĺčatká ako ste vy." Všetky mladé vlčice sa k nej rozbehli a so skrútenými chvostíkmi sa k nej pritúlili. Ticho kňučali a sem tam sa pozreli na strašidelné vtáky, ktoré ich sledovali zo stromov. Matka vlčica sa začala smiať a razom na ňu jej dcéry upriamili zrak. ,,Ich sa báť nemusíte, dcérky moje. Sú to len vrany a malé šteniatka nejedia." Opäť sa zasmiala a začala svoje mladé upokojovať láskyplnými lízancami. ,,A vôbec, kde sú vaši ostatní bratia? Vidím, že Salos a Por sa plne venujú hre, ale kde sú Nol a Kemži?"

V momente keď to matka vlčica dopovedala sa k nej rozbehol malý šedivý vĺčok a ešte menšie biele šteňa. Oba sa zaborili do jej dlhej srsti. Šedivý vĺčok v tom zvolal:
,,Mami, to je nádhera! Okolo čistinky je toľko zaujímavých vecí. Všetky tie pachy a nové zvuky! Už sa neviem dočkať kedy to všetko preskúmam."
,,Však preskúmaš, budeš mať na to ešte dosť času Kemži." Hnedá vlčica mu venovala božtek a rýchlonohý Kemži sa zase niekam rozbehol. Potom naklonila hlavu k najmenšiemu vĺčatku z vrhu a povedala: ,,A čo ty, moje šteniatko?" Biele vĺča pomaly vystrčilo hlavu z jej srsti a rovnakými modrými očkami sa na ňu pozrelo. Jemne otvorilo tlamu a tak odhalilo svoje maličké biele zúbky.
,,Je to tu také... nové. A troška aj strašidelné. Bude to vždy takéto?" Biely vĺčok si k nej pritisol svoj čierny ňufáčik a zavrel oči.
,,Och Nol, nemusíš sa ničoho báť. Čistinka je bezpečná a okrem mňa je tu plno ostatných vlkov, ktorí ťa a tvojich súrodencov budú ochraňovať. Onedlho budete dosť veľký a začnete svoj lovecký tréning. Keď ho dokončíte nebudete sa musieť báť už ničoho, pretože silných lovcov z našej svorky neporazí nič."