OSUD

Braček

Nol utekal ako najviac vládal aby ho dohnal. Bežal veľmi rýchlo ale on bol predsa len rýchlejší. Obidvaja zabehli ďaleko do smrekového lesa, kde mesiac pred tým prespávali Shadow a Any. On vybehol na trávnatý výbežok a zastal pri jeho okraji aby nespadol dole a vďaka tomu ho Nol dostihol a obidvaja leteli dole kopcom. V prachovej hline ich bolel každý pád ale keď sa konečne dostali k zelenej trávičke, tá ich pád spomalila. V zelenej trávičke nebolo cítiť každý hrbol a tak ich aspoň tak veľmi nebolel chrbát. Keď už nebol terén taký prudký, Nol položil svojho protivníka na lopatky a celý udychčaný povedal:

"A mám ťa, Kemži!"

"To si len myslíš!" zakričal na neho jeho brat snažil sa vykrútiť z pod jeho silných, veľkých a bielych liab. No šedý vlk veľmi dobre nepochodil lebo Nol vďaka dobrej potrave dobre vyrástol a zosilnel. Nakoniec ho pustil a Kemži bežal ďalej ale jeho brat, celý unavený pomalým behom šiel zas ním. Kemži mal už od prírody veľa energie a tak bežal kedy len mohol. Už od mala totož miloval chvíle keď sa mohol poriadne aj so svojimi kamarátmi vybehať a pohrať. Šedý vlk bežal ďalej ani sa neobzeral a vôbec nevedel že Nol ho už dávno neprenasleduje ako srnec srnu v období ruje. Zistil to až keď bol celkom unavený, a to zabehol asi dva kilometre. Stál na svahu štrku a veľkých skál na hore ale nikde nevidel svojho brata. Zavyl prvý krát, zavyl druhý krát ale žiadna odozva. Vedel dobre kde je ale vedel aj že Nol má o neho strach. Ale nemal čo robiť, keď tak len čakať alebo sa vrátiť po vlastných stopách. Ale to sa mu nechcelo a tak vošiel do neďalekej jaskyne. Nebola veľmi veľká ale vlk ako Kemži sa dobre precpal malým otvorom a keď zvládol tých pár metrov čakal na neho obrovská jaskyňa. Toľko na objavovanie! Povedal si v duchu a rozbehol sa jednou chodbou do jaskynného systému. Nikdy nepočul že v jaskyni sa môže stratiť ale pretože o tom nevedel nemal sa čoho báť a plný radosti sa na to vrhol. Nebolo tam veľa svetla a väčšinou skoro žiadne ale Kemži videl dobre aj potme. No čo ho úplne prekvapilo bolo keď našiel v jaskyni niečo čo sa podobalo vajíčku vtáka alebo griffina. Vajíčko bolo veľké asi ako mladý vlk a to bolo teda veľké. Kemžiho by to vajco tak nezaujímalo keby sa nezačalo hýbať a praskať. Kemži sa k nemu načiahol a očuchal ho keď v tom z vajíčka vykukla malá hlavička plaza. So svojimi veľkými a milými očkami sa zahľadelo na Kemžiho a oblízalo ho. Kemži sa odtiahol a prekvapene pozeral na to stvorenie ale ono sa len usmievalo a ďalej ho pozorovalo. Zrejme si myslí že som jeho matka. A bola to pravda pretože mláďa sa stále načahovalo za Kemžim a civelo na neho. Kemži nevedel čo má robiť a z toho zmätkovania ho vytrhol až veľký rev. Obrovský plaz, ktorý stál za ním sa na neho pozrel nahnevanými očami a bol by ho zabil keby rýchli Kemži v tom momente nezobral nohy na ramená. Utekal jaskyňou rýchlo ako len vedel ale našťastie si dobre pamätal kadiaľ išiel pred tým. Ešte že mám taký dobrý čuch! Pochválil sa a bežal ďalej, Pribehol až k tomu malému otvoru a v čo najvyšej rýchlosti sa cez neho prepchal. Veľký plaz ho tam už nemohol nasledovať a to bolo pre Kemžiho šťastie ináč by ho určite ďalej prenasledoval a určite potom zabil. Bežal po svojej pachovej ceste a čo ho prekvapilo bolo že stretol Nola. Ten ešte stále išiel po jeho cestičke a veľmi ho prekvapilo že vidí Kemžiho celého vydeseného. Ten mu keď sa upokojil všetko povystvetloval.

"Nehovor mi že bol až taký veľký."

"Ale áno bol, bol obrovský!"

"No dobre ale už sa musíme vrátiť do tábora, lebo budú mať o nás strach. A navyše, ja sa musím starať o Obláčika. Už dlho sme neboli nikde spolu."

"Obláčika môžeme riešiť cestou ale máš pravdu." dopovedal a hneď sa rozbehol za Nolom lebo on bol teraz prvý kto sa rozbehol.

"Dáme si závod?" zakričal po pri behu Nol a Kemži mu prikývol na súhlas. Dobehli až ku smrekovému lesu kadiaľ predtým išli. Kemži ukázal na oblohu kde lietali vrany a havrany.

"Nemáš chuť na mäso braček?"

"To vieš že áno asi umrem od hladu!" odpovedal svojmu bratovi Nol a rozbehol sa ta kde poletovali tieto zdochlinožravce. Keď boli dostatočne blízko, obidvaja sa schovali medzi kríky lebo nevedeli kto to tam ulovil korisť. Černicové kríky ich veľmi dobre maskovali a nikto ich nemohol vidieť. Kemži sa prikradol o trocha bližšie aby dobre videl kto to je.

"Veď to si ty!" zakričal a rozbehol sa k Lon. Tá sa ihneď otočila a keď videla svojho brata zaradovane sa za ním rozbehla a olizovala ho všade na tvári. Všetci sa radostne pustili do jedla lebo boli veľmi hladní. Keď dojedli všetci zavyli aby každý vlk, ktorý bol hladný mohol prísť a najesť sa. Nol a Lon si poľahali do neďalekého černicového kríku a zaspali, Kemži zatiaľ držal stráž. Kemži to však dlho nevydržal a tiež si ľahol spať k nim. A mal veru zaujímavý sen.

Kemži bol malým učňom, ešte vo svojej starej svorke Lojnov. Zaujímave skoro nič si už nepamätám a kto je toto?  Kemži sa zahľadel do diaľky a tam bol Kot- jeho starý učiteľ, prvý učiteľ. Kemži sa za ním rozbehol ale ako sa približoval jeho učiteľ sa odďaloval. Zastavil sa a spýtal sa:

"Prečo tu ste Kot?" spýtal sa Kemži a Kot mu odpovedal:

"Viem že si už veľmi na svoju starú svorku nepamätáš ale nesiem ti upozornenie: never čiernej vlčici."

"Čo ja vám nerozumiem. Akej čiernej vlčici?"

"Je to správa z budúcna, čierna vlčica nie je správna cesta."

"Prosím ešte neodchádzajte pán učiteľ, chcem vedieť ako to že žijete a ako to že sa s vami môžem rozprávať?"

"Nie som živý ako nikto okrem teba a tvojich súrodencov Nol, Por, Lon..." 'dalej už nemohol dopovedať pretože ho Kemži prerušil.

"Takže Sara je mŕtva tak isto ako Dem a Salos. Nemala utekať."

"Nie je mŕtva, a Kemži bol si dobrým žiakom ale to bolo už dávno. Prosím upozorni na nebezpečenstvo aj ostatných ale nesmieš to povedať nikomu inému ako tvojim súrodencom! Rozumieš?" v tom momente sa otočil a pomalým krokom odchádzal. Kemži sa za ním rozbehol a noposledy a mu pozrel do jeho jantárovo žltých očí. "Pamätaj." pokojným hlasom povedal Kot Kemžimu a rozplynul sa ako kúdoľ dymu.

"Dovidenia." odzdravil Kemži a sledoval oblohu lebo od mala vedel že duše mŕtvych z jeho svorky. Opatrujte sa pán učiteľ. V ten moment sa jeho sen zmenil, namiesto mláďata bol z neho dospelý vlk akým je teraz ale s jednou chybičkou. Nol bol vodca svorky a vyhodil ho z nej.

"Už ťa tu nechcem vidieť, najprv ona a potom aj ty! Prečo som bol taký slepý a vyhodil som nevinného, už mi nikdy neodpustí! A ty!" zoskočil z Vysokej skaly a prišiel k čiernej vlčici. Škrabol ju na tvári a pokračoval: " Ty len kvôli tebe!" Kemži nevidel kto to bol a práve v ten moment sa sen skončil pretože ho Nol zobudil. Bol podvečer a už sa mali dávno vrátiť. Nol postrčil Kemžiho a on sa postavil na všetky štyri a nasledoval svoju sestru cestou domov. Celú cestu mal však hlavu niekde inde pretože stále myslel na ten sen. Čo ak to bol iba výplod jeho mysli alebo...? Vlk ako on väčšinou o takých veciach vôbec nepremýšľa. Čoskoro prišli do tábora a každého privítali. Nol zašiel za Obláčikom no ten bol stále s Valu v šamanskej jaskynke. Valu prišla o labku a už nemohla byť lovcom. Miesto toho ju mladý Ozi zaúčal ako liečiť ale ju to nebavilo. Chcela byť vonku, loviť a zabávať sa s priateľmi ale nemohla pretože jej bránila jej laba. Jej predná labka bola zjazvená a nevyzerala vôbec dobre. Obláčik si to stále vyčítal ale Valu mu už vysvetlila že to není jeho vina. Obláčik sa teraz učil loviť už aj s ostatnými mláďatami pretože Nol nemal na neho toľko času ako učiteľ. Obláčik sa vždy po tréningu zastavil za Valu, doniesol jej jedlo a spoločne sa zabávali. Chúďa Valu. Hovoril si Nol vždy keď išiel okolo.