OSUD

Sen

    V tú noc sa všetkým zaspávalo ťažko. Alfa sa do nory uložila ako posledná a to preto aby sa riadne uistila, že každý člen jej svorky už odpočíva. Potom sa potichu vytratila do nory a pritúlila sa k svojím šteniatkam tak ako každú inú noc, avšak s pocitom, že jej po boku chýba niekto veľmi dôležitý. Oči sa jej od únavy zatvárali, až jej nakoniec celkom podľahla.

    Mesačný svit chvíľkami zablúdil do temnoty nory a vlkov jemne hladkal po tvárach dokým ho opäť nezatreli nočné oblaky. Alfu však neprebudil ani ten najsilnejší lúč tejto jasnej družice, krúžiacej po oblohe. Sem tam mihla ňufákom, ale oči sa jej neotvorili ani raz. Snívalo sa jej a cez sny sa k nej prihovárali vlci, ktorí jej život už opustili.
    Alfa stála pred svojím druhom ,ktorý zomrel krátko pred tým ako sa narodili ich šteniatka. Jeho striebristá srsť odrážala žiaru mesiaca a hviezd, zatiaľ čo sa v nej preháňal jemný vánok. Z jeho očí vychádzala jasná žiara a oslepovala alfu. Až keď si jej druh oči zavrel si alfa uvedomila kde sa skutočne nachádza. Stála na nočných oblakoch, ktoré sa presúvali po oblohe. Mesiac a hviezdy okolo nej krúžili a pomaly sa stáčali za horizont. Prezerala si všetko s úžasom v očiach, keď na ňu prehovoril hlas jej druha.
    ,,Je to tu krásne, všakže?" Alfa sa na neho obrátila a usmiala sa. Jemný vánok sa jej zahrával s dlhou srsťou a šteklil pod krkom.
    ,,To je každé miesto kde môžem stáť po tvojom boku." Po jej slovách sa usmial aj striebristý vlk a sadol si. Spoza jeho chrbta sa potom vynorila šedá hlavička a modrastými očkami sa zahľadela na alfu. Natočila k nej ušká a potichu vyčkávala. Alfa nemohla uveriť svojim očiam. Pred ňou stálo jej mŕtve šteniatko. Alfa sa k Dem ihneď rozbehla a od šťastia ju začala maznať a bozkať. Dem jej lásku opätovala a obe sa radostne zvítavali. Alfe z očí vyhŕkli slzy. Smutne zavyla ale razom sa vrátila k ľúbostnému maznaniu sa so svojím šteniatkom.
    ,,Ako Dem, ako to že ťa vidím?" zavyla utrápená alfa a uprela svoje nebovo modré oči k svojmu šteniatku.
    ,,Matka, ty vieš prečo sedím teraz po boku našich predkov, nepýtaj sa ma na tak bolestné otázky. Nevyhla som sa nebezpečenstvu, ktoré na mňa osud pripravil, ale ty áno. Tá zlá vlčia svorka sa vráti a ublíži aj vám ak nestihnete ujsť. Musíš svorku presvedčiť a vydať sa preč z nášho teritória kým nebude neskoro." Dem pritisla hlavu do dlhej srsti alfy a zaplakala. Alfa obrátila hlavu na svojho druha. Striebristý vlk prižmúril oči a zahľadel sa do diaľky. Napätú chvíľku prerušili jeho slová.
    ,,Už je čas." Alfe sa zatmelo pred očami. Ťažko sa snažila ich otvoriť až sa jej to napokon podarila a alfe sa naskytol pohľad a celkom iný svet. Jasné slnečné lúče svietili na oblohe a dotýkali sa stien nory. Jej šteniatka stále nerušene spali a pokojne vydychovali. Len alfe sa rozbúšilo srdce ako o život a naježila srsť. V rýchlosti sa postavila a vybehla z nory. Otriasla sa a ponaťahovala si stuhnuté končatiny. Bol to len sen, ale cítil ako skutočnosť. Alfa vedela, že sen bol upozornenie na budúce nebezpečenstvo, ktoré môže ohroziť celú jej svorku, vrátane jej šteniat. Musí niečo vykonať, lebo si nenechá zobrať ďalšie.