OSUD

Koniec

Keď za vlci začali zobúdzať na slnečný svit pomaly vyšli zo svojich úkrytov a dali sa do svojej každodennej roboty. Alfy vyslali dve lovecké skupiny a povedali stráže. Učitelia mohli dnes učiť svojich učňov čo chceli a tak toho s radosťou vyžili. Hun a jeho učni už iba lovili, pretože ich už nebolo čo učiť. Vedeli sa plížiť i nečakane zaútočiť z úkrytu, stopovať, bojovať proti iným vlkom a ostatné veci. Jor zobral svojich učňov na stopovanie koristi k západnej hranici. Dúfal že tam nájdu niečo dobré. Por, Bi, Any a Čil tvorili jednu z loveckých skupín a vydali sa na sever. Popri severnej hranici sa rozpínali lúky, rieky a takyiež aj Pohrebná pustina kde sa pochovávali mŕtvy vlci. Všetci vlci to miesto dobre poznali, ležali tamtotiž ich mŕtvy príbuzný. Moni, matka vlčica, ktorá porodila na začiatku zimy a stratila svoje štyri vĺčatká to miesto poznala až príliž dobre. Ako som už hovorila Čil, Por, Bi a Any boli na love pri sevrnej hranici. Prešli asi desať kilometrov a nikto z nich nezacítoil ani staré stopy diviaka či lane. Slnko naraz prekrili šedé mraky a začalo husto snežiť. Nefúkal však vietor takže to vlkom až tak nevadilo. Rozhodli sa že sa rozdelia aby mali väčšiu šancu na úspech. Netrvalo dlho a Čil niečo zacítil. Okamžite zavyl a jeho priatelia k nemu pribehli.

"To je diviak!" zvolala Bi a začala nasledovať stopy v snehu. Prešla prvý kilometer, druhý kilometer a začala sa plížiť ticho ako noc. Jemne a opatrne našlapávala na sneh a bola pripravená na každú nečakanú reakciu. Jej priatelia ju nasledovali a skryli sa do úkrytov, ktoré našli. Any sa skryl sa krovie, Por a Čil sa skryli za popadané stromy  haluze a Bi za malú šedú skalku pokrytú snehom. Diviak bol priemerne veľký s hnedou srsťou a veľkým rypákom a jeho diviačie kly krásne odrážali slnečné svetlo. Niečo si hrabal vo snehu a tak si nevšímal okolie. Keď Bi dala signál vyskočila na diviaka a zahryzla sa mu do chrbta. Signálom bol zdvihnutý chvost smerom hore. Any, Por a Čil po signále okamžite vyskočili zo svojich úkrytov na diviaka, ktorý tento útok vôbec nečakal. Diviak bol však dosť silný a tak striasol zo seba vlkov a pelášil preč. Popritom ako sa snažil utiecť pritlačil Bi na sneh. Chúďa Bi sa cítila ako sardinka v konzerve. Navyše jej diviak prilahol pravú prednú labku a tá Bi veľmi bolela. Bolela až ta že nemohla utekať za diviakom ako ostatný vlci. Keď diviak utekal za jeho chvostom bol Čil, za Čilom bol tesne Por a za Porom bol Any. Any a Por si potom všimli že za nimi nejde ich vlčia priateľka a otočili hlavy. Ich pohľady spočinuli na pieskovo-hnedej vlčici, ktorá krívala a snažila sa ich nalsedovať. Any sa k nej rozbehol a oblizol ju na tvári. Por za ňou taktiež išiel ale Bi povedala: "Por nasleduj Čila a dobehnite toho diviaka, sám to nezvládne." Por sklopil uši a chvost predtým vztýčený nechal iba voľne vysieť. Any si sadol vedľa sedcej Bi a pozoroval jej labu. Por sa potom iba pomal otočil a urobil tak ako mu Bi povedala. "Ty nejdeš?" spýtala sa Bi a Any sa jejpozrel do očí.

"Nenechám ťa tu."

"Ale keby že pôjdeš s nimi..." začala Bi ale nedokončila to pretože ju Any prerušil:

"Keby že som tu není môže sa ti niečo stať."

"A čo by sa mi také mohl stať?"

"Môžeš sa udrieť do hlavy a odpadnúť, môže ťa napadnúť nejaký predátor, môže... môže..." Anyho už nič nenapadalo antak sa Bi potichu zasmiala a povedala:

"Priveľa sa strachuješ. Poď pojdeme po ich stopách." Bi sa postavila a dala sa na cestu. Cestou sa spolu s Anym rozprávala. "A keď si bol malý si robil také vylomeniny?"

"Áno ale keď som vyrástol vedel som že byť betou vo svorke je veľká česť a snažil som sa so svoji životom niečo spraviť. A spravil som. Jediné čo mi teraz chýba si ty." Bi sa týmito slovami skoro roztopila ako sneh na letnom slnku a oblizla Anyho. Keď to urobila boli tak blízko že ju Por a Čil vydeli. Čilovi to nejako nevadilo ale Por sa cítil strašne. Cítil sa akoby ho niečo prepichlo a zo vnútra rozožieralo. Radšej ani Bi nechcel venovať pohľad pretože keď sa niečo také stalo spomenul si na túto situáciu. Zobral sa na štyri a odišiel reč ani nevidel kam. Bi a Any sa potom usadili ku diviakovi, ktorého Por a Čil ulovili a veselo jedli. Po chvíli si ale Bi všimla že tam chýba jej priateľ a spýtala sa kde je. Ostatný len mykli plecami a nijako tomu nevenovali pozornosť. A tak sa Bi postavila a chcelo ho hladať no zabudla ana to že má stále zranenú labku. Krívala na snehu až sa na to Any nemohol pozerať a schytil Bi za chvost. Tá sa na neho nahnevane otočila a on jej povedal: "Stále máš zranenú labku. Nechaj to tak on sa vráti, ja a Čil zobereme toho diviaka do tábora a ty si potom necháš ošetriť labku dobre." povedal Any a pozeral sa jej pri tom priam do očí. Ona sa na neho sprv pozerala že to tak nechce ale potom musela uznať že má pravdu. Má pravdu, i tak by som nazvládla tú cestu za ním. Bude lepšie keď spravím tak ako povedal. Hovorila si v duchu Bi a nasledovala svojich priateľov, ktorý užniesli diviaka do tábora. Keď tam došli spravili tak ako povedal Any ovšem s jednou vínimkou. Položili svoju korisť na kopu s jedlom kde zatiaľ ležali len zbytky, kosti, srsť a koža, stehno zo srny a vysušená krv. Keď položili diviaka na kopu s jedlom a oddialili hlavy uvideli známeho čierneho vlka s každým okom iným ako podáva niečou bielemu kus mäsa. Bi ani nerozmýšľala a rovno sa vybrala za tým vlkom.