OSUD

Jeseň

Krajina sa začala pomaly ochladzovať, stromy stratili svoju čisto zelenú farbu a začali sa meniť. Zelená tráva sa zmenila na suchú a zožltnutú a na tráve pribudli červené, oranžové, žlté a hnedé listy. Way, Tor a samozrejme Obláčik boli už staršími učňami a stačila už len táto zima a stali by sa novými lovcami. Hun bol v skutku pyšný na svojich učňov, a najmä na Waya. Tento hnedý vĺčok bol veľmi učenlivý a všetko čo ich učiteľ povedal bral veľmi vážne. V jeden jesenný deň boli na stopách srny. Bola to asi dvojročná srnka, veľmi opatrná a bojazlivá. Way bol ako prvý pri nej, nasledoval ho Obláčik. Way sa skryl za malú skalku a Obláčik ho nasledoval. Hun vydal povel na to aby vybehli a Way bol medzi prvými ktorý vybehli. Svojimi rýchlymi nohami bol už čoskoro srnke tesne za jej krátkym chvostíkom keď do neho vrazil Ares.

"To je moja korisť Way!"

"To si len myslíš!" odpovedal mu na to Way a ďalej bežal za srnkou. Ares sa ho už už chystal kusnúť do chvosta ale Way bol rýchlejší a skôr ako to stihol Ares urobiť Way skočil na skrnku a zahryzol sa jej do chrbta. Srnka pod ťarchou Starého učňa spadla na zem kde o ňu Ares zakopol. Way ju držal a nechal Obláčika aby ju schytil pod krk a zahrdúsil. Ares a pozdvíhal a už sa chystal udeliť Wayovi a Obláčikovi jednu náučnú ale nestihol to pretože k nim dobehol Hun. Starý vlk bežal na konci aby nechal mladých nech si sami vyskúšajú lov. Ares sa zamračil na svojho učiteľa a ten ho len labou trocha postrčil a pochválil chlapcov. Sám potom vzal do tlamy srnku a s pomocou Tora a Waya ju zobrali do tábora kde už čakali starší na svoje raňajky a ihneď ako tam došli Obláčik utekal za Valu. Valu liečila poranenú Suri. Na jej poslednom love stúpila na ostrý kameň a ten ju teraz hrozne pichal do jej laby. Valu, ako ju učil Ozi, pomaly vytiahla kamienok a ranu riadne vypláchla. Nakoniec na ňu vyliala zmes bylín, ktoré pred tým riadne premenila na kašu a vliala ich jej do Surinej labky. Obláčik len tak tak preliezol cez otvor do úkrytu, pretože bol griffin a to znamenalo že bol oveľa väčší ako jeho rovesníci, a oblízal Valu na čele.

"Ako ste sa mali?" spýtala sa Valu Obláčika a ukázala na modré bobule, ktoré jej Obláčik poslušne podal a odpovedal.

"Dobre, starcom sme ulovili asi dvojročnú srnku, a Ares sa znova naštval."

"Zase? Však ten je celý život...vieš taký. Raz niekomu ublíži, ako mne." povedala Valu a smutne sa zahľadela na Surinu labku. "Môžeš ísť ale nelov tak jeden až dva dni a to znamená že na tú labku ani nešliap. Ale malo by sa ti to zahojiť a zhruba tak večer daj tú masť dole aby sa ti to prevzdušnilo." Suri potom prikývla na znak súhlasu a odišla. Valu si ľahla na hniezdočko kde predtým ležala Suri a potichu povedala:

"Kiežby som mohla loviť s vami. Rada by som celé dni behala s priateľmi, naháňala zver a smiala sa."

"Ale však si mi tvrdila že ťa baví liečiť vlkov, a že ti takýto život nechýba." povedal jej Obláčik a pritisol svoj nos o jej.

"Raz chcem tak žiť a inokedy zasa nie, len by som si priala...vlastne už ani neviem. Asi chcem od života priveľmi."

"Valu, je to moja vina, ja to viem. Mal som ťa viac ochrániť." odpovedal jej Obláčik a zavrel oči.

"Nie Obláčik. Nie je to tvoja vina, môže za to Ares. Prečo si musí svoje komplexy riešiť na iných?" povedala Valu a pozrela sa na oblohu, ktorá sa len tak tak vmestila medzi konáre stromov.

"Valu, si moja najlepšia priateľka. Budeme navždy priateľmi, však?"

"Áno Obláčik,samozrejme." odpovedala Valu a oblizla Obláčika na tvári. Medzi tým bol Nol, Por, Kemži a Shadow na love. Boli v močiari, v bahnitom a studenom močiari. Bahno sa im lepilo všade po srsti až vyzerali ako veľké bahnité gule a to všetko len kvôli Kemžimu, ktorý stopoval lišiaka.