OSUD

Divoký kôň

Chcela by som sa hrozne poďakovať Scourge66 za to že mi poradila s obálkou knihy. A tu je z celej krásy. Dostala ako sa hovorí ubgrade. Myslím že je oveľa krajšia ako predtým. A čo myslíte vy?

Jeseň sa pomaly končila a začalo sa ochladzovať. Stromy už zhodili všetko lístie, všetka žltá a vysušená tráva zmizla teda až na vysoké oblasti v horách kde stále rástla a na lúkach, stále sa ochladzovalo a deň sa skracoval. V studené zimné rána bola všade hmla a námraza. V jeden studený deň keď sa všetci zobudili a Por vyšiel z kosodrevinového úkrytu kde vždy spáva uvidel malú vrstvu snehu, ktorá zakrývala okolitú krajinu. Ihneď zobudil všetkých pod kosodrevinou nech sa prídu pozrieť. Vlci zo svorky Lúnovcov milujú sneh a zima je pre nich ako stvorená. Mali dostatok potravy pretože v zime sa ľahko dajú uloviť jelene, srny, daniele a iné zvery s tenkými nohami. Taktiež sa nájde aj veľa zdochlín, ktoré slúžia ako dobrá potrava pre hladné vlky. V tábore mali bohaté raňajky a tak nebolo núdze o jedlo. Partička, ktorú tvorili Por, Kemži, Bi a Tailtail sa potom vydala na lov. Kemži, Por, Bi a Tailtail stopovali stádo divokých koňov. Dostali sa až do hôr, kde sa divoké kone zvyčajne nevyskytujú. Čo robia asi v horách? pomyslel si asi každý vlk, ktorý šiel po ich stopách. Stopy boli čerstvé a to znamenalo že stádo tadiaľ prebehlo pred chvíľou.

"Niečo ich muselo vyplašiť ináč by nešli do hôr. Divoké kone ostávajú radšej na lúkach a planinách." poznamenala Tailtail.

"Ako keby to nikto nevedel." odpovedal jej potichu Kemži a stopoval ďalej.

"Ja som ťa počula." povedala Tailtail ale Kemži len prehodil očami.

"Nehádajte sa. Išli tadeto pred chvíľou, musíme byť potichu." ukončil spor Por a prikrádal sa bližšie k zdroju stôp. Bi ho nasledovala a trocha s ním aj súťažila kto bude prvý pri koristi. Schovali sa do suchého krovia zatiaľ čo Kemži s Tailtail za šedú skalu, ktorých tam bolo plno. Stádo bolo očividne znepokojené, bolo to vidieť z toho ako sa chovali. Stále sa rozhliadali okolo seba kvôli možnému nebezpečenstvu a len na chvíľku sa venovali spásaniu trávy. Viedla ich stará a skúsená vodčia samica s čiernou hrivou a šedým telo. Mala prekrásne tmavohnedé oči, ktorými sa rozhliadala tak ako sobia vodčia samica keď mladý lovci Por, Kemži, Lon, Any, Holly, Suri a Nol poprvý krát lovili ako lovci na svojej skúške. Vedľa seba mala svoje mláďa, ktoré bolo veľmi zvedavé a všetko skúmalo. Ničoho sa nebálo a bolo veľmi odvážne narozdiel od ostatných mláďat. Malé čierne žriebätko sa hralo s ostatnými žriebätkami a veselo poskakovalo. Vlci si hľadali korisť medzi stádom divokých koní. Divoké kone sú ťažká korisť pre pár vlkov ale keď sa im pošťastí a vyberú si tú správnu obeť majú dostatok jedla pre všetkých. A uvideli ju! Stará kobyla, ktorá už prežívala svoju poslednú zimu ležala na okraji stáda a žuvala suchú trávu. Vodčia kobyla naraz zodvihla hlavu, zaerdžala a pomaly sa vybrala dole cestou smerom k teplému prameňu. Očividne bola smädná a chcela aby sa napojilo aj celé stádo. Stádo nebolo veľké, tvorilo ho: vodčia kobyla s mláďatom, tri matky a ich žriebätká, stará kobyla, dve mladé kobylky a traja mladý žrebci na konci stáda s krásnou fľakatou srsťou. Stará kobyla sa ťažko postavila a nasledovala stádo k rieke. Bol to teplý prameň ktorý otepľoval okolitý svet. Stádo si ľahlo do bahna, ktoré bolo takmer všade okolo prameňa a odpočívalo. Okolo blata rástla čerstvá zelená trávička, ktorá bola dobrou potravou pre malé žriebätká. Tie sa ihneď ako sa vyválali v bahne zobrali a jedli zelenú trávičku. Potom sa ešte pohrali v bahne a každé sa vybralo za svojou matkou. Takto to opakovali stále dokola až kým vlci nezaútočili. nanešťastie sa ich korisť primiešala do stredu vyplašeného stáda a utekala s ním ďalej dolinou. Tailtail v ten moment zaútočila na žriebätko, ktoré sa zatúlalo ďaleko od matky. Jedným zahryznutím ho spomalila, potom ho pričapila na zem a udelila mu poslednú ranu. Malé hnedé žriebätko nemalo žiadnu šancu. Ostatný vlci sa primiešali do stáda a zaútočili na starú kobylu. Jeden kúsanec na jednu nohu, druhý na druhú nohu, škrabanec na tvár, škrabanec na chrbát a jej fľakatá srsť bola celá od krvi. Vlci zhodili úbohú kobylu na zem zatiaľ čo Por sa jej mal zahryznúť do krku a udusiť ju. Už ju schytil pod krk a dusil ju ale v tom prišiel na pomoc kobyle jeden mladý žrebec. Zafučal od zlosti tesne za Porovim chrbtom a už sa mu chystal udeliť smrteľnú ranu ale Por bol rýchlejší a vzal hony na plecia. Vlci na neho vrčali ale žrebec sa nedal odstrašiť a postavil sa na dve aby vyzeral väčší a odstrašil nepriateľov. Vlci sa ho tak zľakli že utekali čo im nohy stačili do lesa a tam sa skryli. Žrebec potom naposledy zaerdžal a spolu so zranenou kobylou sa vybral za ostatnými. Keď boli vlci v lese započuli ako zavyla Tailtail a ihneď sa ta vybrali.