●Bad Couple●Dokončené●

67.

Zoe

Vôbec si ma nevšímal. Čo sa to s ním deje? Od kedy som prišla z nemocnice, je ako vymenený. V kuse sa pozerá do toho debilného mobilu. Kurva! Nevládzem. Znova nevládzem. Bežala som hore po schodoch do mojej izby. Ani som si nevšimla, či Leo ide za mnou.
Ľahla som si na posteľ a tvár si schovala do dlaní. Zacítila som ruku na mojom ramene. Zodvihla som hlavu. Bol to Leo.

,,Už si si ma všimol?" Smutne som sa na neho zadívala.

,,Zoe. Prečo by som si ťa nevšímal?"

,,To sa pýtaj samého seba. Od kedy sme prišli, pozeráš sa iba do toho prekliatého mobilu." Pozrela som sa smerom k oknu.

,,Nemal som čo robiť. Ty si sa učila a ja som sa nudil. Tak som bol na mobile."

,,Výhovorky."

,,Láska prosím, nehnevaj sa. Sľubujem, že keď budem pri tebe, už sa na mobil ani len nepozriem. Len prosím nebuď smutná."

,,Nechaj ma. Chcem spať. Som unavená." Ľahla som si na bok. Leo si ľahol vedľa mňa a rukou si ma pritiahol k sebe do objatia. Dal mi bozk na líce a hladkal ma po ruke.
Zavrela som oči. Neviem ako to robí, ale na neho sa nedokážem asi hnevať aj keby som chcela. Jeho prítomnosťou ma ukľudňuje, dáva mi pocit, že sa mi nič nestane, že ma miluje a že je vždy pri mne.

Už som to nevydržala. Asi po pätnástich minútach som sa otočila k nemu. Leo už pomaly zaspával. Ruku som si položila na jeho líce a jemne ho pobozkala na pery.
Leo si ma pritiahol bližšie k nemu a začal mi bozky oplácať.

,,Myslela som si, že spíš."

,,Ako by som mohol spať, keď sa na mňa hneváš?"

,,Prepáč. Bola som z toho smutná a trošičku, trošičku naštvaná."

,,Ty prepáč mne. Mal som si všímať teba a nie mobil."

,,Pšt." Znova som sa prilepila na jeho pery. Sú ako moja droga. Bez nich by som pomaly a postupne umierala. Rovnako ako aj bez Lea. Vychutnávala som si každý jeho dotyk, každý jeden bozk, každý jeho úsmev. Proste všetko.

Leo

Nechcel som aby sa na mňa Zoe hnevala. Nemôžem sa pozerať na to, keď je smutná. Áno. Chcel som aby sa na mňa nahnevala, ale nie teraz. Musím nejako presvedčiť strýka, aby sem pustil Emily bez toho, aby som ja musel ísť do Mexika. Nevydržal by som tam bez Zoe ani jeden deň...

,,Milujem ťa." Povedal som pomedzi bozky.

,,Aj ja teba Leo. Veľmi." Oprel som svoje čelo o to jej.

,,Nie si unavená po všetkom tom učení?"

,,Toto mi dáva energiu. Tvoje bozky." Povedala mi a usmiala sa.
Jej slová ma nesmierne potešili. Musel som ju znova pobozkať. Čím viac so Zoe som, tým viac ju potrebujem. Každý jej bozk ma dokáže urobiť nehorázne šťastným. Keď nie som pri nej, je to akoby mi chýbala časť mňa. Vychutnávam si každú chvíľu s ňou. Každú chvíľu s ňou si chcem zapamätať...

,,Láska. Poďme spať. Ráno musíme ísť do školy." Dala mi ešte jeden bozk.

,,Musíme tam ísť? Nemôžeme si urobiť jeden deň voľno? Celý deň by sme spolu preležali v posteli."

,,Nie. Musíme láska. Už len necelé tri mesiace. My to dáme. Však vieš."

,,No dobre. Ale idem tam len preto, že to chceš ty."