Ohnivá duša ✔

29. Kapitola

Markus mi bez slova pomohol znova naskočiť na Šípku. Vedela som, že som mala slzy na krajíčku, avšak nechcela som, aby jeho muži videli, že plačem. V mojom vnútri bol zápal, bojovala som sama so sebou a s nechuťou som cítila energiu, ktorú som ukradla niečomu živému. Čo ak by som to isté urobila Markusovi? Posadnutá vlastnou mocou by som omylom vyčerpala jeho životnú energiu a zabila ho. Bola tu taká možnosť, že zničím to, čo mi je drahé?

Markus sa na mňa nepozrel, nemusel, vedela som, že aj jeho zasiahlo to, čo na vlastné oči videl. Vyciciavanie života z niečoho tak čistého a nevinného! Neuvedomovala som si, že je to zlé. Neuvedomovala som si, že tá moja časť, mágia v mojom vnútri, má až takúto moc.

Mnoho férov sa ma pýtalo, prečo som neovládla svoju moc. Prečo som sa prostredníctvom nej, nevyslobodila od ľudského utrpenia, nepomstila sa tým, ktorí mi ublížili. Neodpovedala som, nevedela som odpovedať, prečo som si vybrala inú cestu. Vždy som hovorila, že mágia neprináša šťastie, že prináša len utrpenie a šialenstvo. Vždy som vedela, že mágia nosí nositeľovi len smrť, ale že prináša smrť aj niečomu čo je tu od zrodu planéty, to som netušila. Mágia prinášala smrť prírode, nášmu svetu. Keby som ju používal, bola by som schopná udusiť bytosti? Premeniť celú planétu na stvrdnutý kameň?

Bola som presvedčená, že o rozsahu mojej moci uvažoval aj Markus. Nepozeral sa na mňa, no priam som cítila, ako vo svojej mysli skloňuje moje meno. Niekde v hĺbke jeho podvedomia, som pocítila strach. Nebol však jediným kto sa bál, že by som stratila znova kontrolu.

Prerušil to trpké ticho medzi nami. „Je nejaká možnosť..." začal. „No, tá vec, ktorá ťa žerie z vnútra, dá sa jej zbaviť?" Vždy sa snažil nájsť východisko zo zlej situácie. Na nepatrnú chvíľku ma napadlo, že som si Markusa nezaslúžila, mal by byť s ním niekto iný, niekto lepší a zdravší.

„Určite je. Musí tu byť predsa nejaký dôvod alebo vec, prečo mágia existuje. A tak podľa toho súdim, že musí existovať aj spôsob, ako ju nadobro zničiť."

„Prečo po ňom teda nepátraš, Adalein? Nechceš ju používať, bolo by prospešné sa jej zbaviť, aby ti neotravovala život." Tak krásne ľahko to znelo, proste som mala len čítať knihy, či sa pýtať iných čarodejníkov a zistiť, ako sa zbaviť mojej moci?

„Mám dôležitejšie veci na práci ako pátrať po nemožnom. Chcem nájsť Katarínu, chcem sa o ňu postarať." Markus nado mnou pokrútil hlavou.

„Raz si mi povedala, že nie ste priateľky. Dobre nájdeš ju Adalein, postaráš sa aby mala slušný život. Čo ale bude potom? Mohla by si prísť na spôsob, ako sa oslobodiť." Namáhavo som sa nadýchla, pretože slová ktoré som sa chystala adresovať Markusovi, ho trpko poznačia.

„Keď nájdem Katarínu a postarám sa o ňu, nebude mi už záležať na tom, či sa budem vedieť zbaviť mágie. Bola som zmierená so smrťou dávno pred tým, ako si ma spoznal. Zmierila som sa s tým, že inde mi bude lepšie." Markus zastal a tiež prinútil môjho koňa aby sa nepohol.

„Chceš zomrieť, Adalein? Nesľúbila si mi náhodou večnosť?"

„Nič nie je večné, vládca. Sľúbila som ti večnosť mojej duše a to dodržím, nesľúbila som ti včak večnosť môjho tela." Pokrútil nado mnou hlavou.

„To je šialenstvo, Adalein! Nerozprávaj takto. Nevieš čo by dali ostatní za to, aby boli zdraví a bolo im umožnené žiť."

„Ja však nie som zdravá. Som chorá a to veľmi, bola som zničená." Odvrátila som do neho pohľad. Mala som až príliš melancholickú náladu, takto som sa už dávno necítila. Ako keby som stratila zmysel.

„Verím, že ma prežiješ Adalein." Otočil sa a popohnal svojho koňa a toho môjho. Ktovie ako ďaleko bol dom do ktorého sme smerovali. Chcela som, aby sme tam prišli čo najskôr. Moje srdce rýchlejšie bilo a oči sa chceli zaplaviť slzami. Čo som to len vyslovila? Nie, nechcem zomrieť! Pri predstave, že by som sa mala vzdať života, mi bolo zle.

Do sídla sme dorazili pred tým ako sa zotmelo. Bola som unavená a moje nohy ma boleli. Nebolo vôbec príjemne cestovať na koni, keďže moje svaly neboli vypracované. Nechala som Markusa, aby ma zložil z koňa a unavená som sa mu poďakovala. On mi dal dole otravnú šatku a tým odhalil moje biele vlasy.

„Poď, pôjdeme do tepla." Prikývla som a prijala som jeho rameno. Za nami kráčali Markusový muži a môj muž ma viedol do pekného veľkého sídla. Už nás čakali. Dvere nám okamžite otvorila služobná, ktorá sa nám úctivo poklonila.

„Vládca Markus, vládkyňa Adalein, vitajte!" Uvítala nás a pár slúžiacich sa nám tak tiež poklonilo. Jeden z nich nám začal vyzliekať plášte a druhý sa ubezpečoval, aká bola cesta. Bola som ticho, Markus za nás odpovedal. Cítila som sa divne, ako keby to mysleli skôr výsmešne. Nazývali ma vládkyňou Adalein a pritom špatne na mňa pozerali.

„Bola by som rada, keby som si mohla oddýchnuť, vládca. Môžem sa s domácimi zoznámiť zajtra," hovorila som mu a slúžka okamžite prikývla. Bola som presvedčená, že by ma zaviedla do izby, no Markus pokrútil hlavou.

„Bol by som rád, keby si ešte na chvíľku svoju únavu prekonala, Adalein. Mám pre teba malé prekvapenie, ktoré by ťa mohlo po tomto dni potešiť." Nechápavo som na neho pozerala. Neverila som, že by sa Markusovi podarilo ma potešiť. Nie po tom, čo som dnes urobila. Musela som premýšľať nad tým, ako ten skutok odčiním.

„Markus, nepočká to dozajtra?"

„Myslím si, že nepočká. Teda samozrejme počká, no Adalein chcem aby... Proste poď so mnou. Je to dôležité!" Nemohla som ho odmietnuť pri pohľade do jeho nadšených očí. On v mojich musel vidieť smútok, priam až nevôľu. Povzdychla som si a nechala som ho, aby ma viedol širokou chodbou.

Zastali sme pri drevených dverách, ktoré boli mierne pootvorené. Počula som mužské hlasy. Markus tie dvere otvoril a všetky oči v miestnosti sa upriamili na nás. Uvidela som štyroch mužov. Troch som si absolútne nevšímala a ani som nevedela ako vyzerajú, pretože mňa upútal štvrtý muž.

„Vládca Markus. Vitajte, očakávame vás..." začal hovoriť jeden z troch mužov, však ja som ho už totálne ignorovala. Pustila som Markusovu ruku a hľadela som do čiernych očí.

„Lukrec?" Moje oči boli náhle plné sĺz. Boli to však slzy šťastia.

„Adalein, svetlo mojich očí." A muž tak tiež plakal, Lukrecovu tvár zmáčali slzy. Nič mi nebránilo v tom, aby som sa mu vrhla celou silou do náručia a celého ho vyobjímala. Bola som znova v náručí svojho otca, ktorého som musela opustiť a zanechať medzi nepriateľmi. Teraz však bol tu, pri mne. 

Ďakujem vám za prečítanie. :)