Ohnivá duša ✔

Prológ

Moja krv chutila odporne a špina, ktorou som bola pokrytá, nepríjemne zapáchala. Utekala som dopredu, popravde som skôr pomaly krívala, pretože jeden šíp sa mi zapichol do mojej pravej nohy. Chcela som sa však dosať preč od nebezpečenstva. Bola obrovská tma a ja som len žmúrila, aby som dovidela cez dážď. 

Tma a búrka a ja na pokraji smrti. Ešte som bola živá, ešte som stále utekala. Ale Ashein, môj najlepší priateľ, už neutekal. Zabili ho, kruto ho zavraždili, keď šíp prepichol jeho srdce. Posledný férsky čarodejník, bol zabitý kvôli mne! Chcel ma chrániť a pomôcť mne a princeznej Kataríne. Práve teraz som ho nemohla sklamať, nedovolím aby zomrel nadarmo. Ja som predsa bola poslednou férskou čarodejnicou na svete, ak zomriem už nezostane po nás nič, nikto neuverí, že sme existovali.

Potkla som sa a spadla som na špinavú pôdu. Keď po nás začali strieľať a Ashein zakričal, aby sme s Katarínou utekali, každá sme išla iným smerom. Vedela som však, že mňa určite sledovalo viac zabijakov ako ju. Chceli ma chytiť, možno Katarína bola dcérou vládcu Alana, mňa však chcel Alan oveľa viac. Tyranský férsky vládca, ktorý donútil aj vlastnú dcéru k tomu, aby utiekla preč od jeho krutovlády. Radšej by som zomrela, ak by ma niekto chcel prinútiť, znova si pokľaknúť k jeho nohám! 

Postavila som sa znova na nohy a chytila som si obrovskú sukňu. Bola som tak nevhodne oblečená, mala som na sebe korzetové šaty, cez ktoré som nemohla poriadne popadnúť dych.

Prichádzala som o veľa krvi a hrozilo že čoskoro odpadnem a vykrvácam. Toľko ku tej férskej nesmrteľnosti s ktorou sme sa tak chválili, boli sme rovnako smrteľní ako obyčajní ľudia, nesmrteľnosť neexistovala! Teda pokým som nerátala upírov.

Predo mnou sa týčil obrovský tmavý les, ktorý bol mimoriadne hustý. Ak tam vojdem, určite mojich útočníkov strasiem. Ktovie či však nájdem pomoc a či prežijem moje zranenia.

Okolo hlavy mi preletel ďalší šíp a ja som si radšej vybrala neskoršiu smrť vykrvácaním, ako smrť zastrelením.

Vošla som do tmavého lesa, kde som nevidela ani poriadne na zem. Niektoré konáre ma nepekne udierali, no bola som spokojná. Prenasledovatelia ma nenasledovali, museli si to rozmyslieť, ale prečo?

Pochopila som to o čosi neskôr, tento les bol obrovské bludisko, chcela som sa vrátiť, no nevedela som kade. Zomriem tu, to bolo jasné, zabijú ma zvieratá, ktoré priláka moja krv.

Možno by som aj prepadla obrovskému zúfalstvu a hneď sa zložila, keby som nezapočula hlas. Bol to mužský hlas ktorý bol celkom blízko pri mne. Zozbierala som všetku silu ktorá mi zostala a vydala som sa za hlukom dúfajúc, že ma okamžite nepopravia.

Ocitla som sa za chrbtom ozborojeného muža, neušla mi jeho svalnatá postava a v tme som si všimla, že mal vlasy zopnuté v malom cope. „Pomoc!" prehovorila som na neho šeptom a zvalila som sa pred jeho nohami na zem. 

Zľakol sa ma, pretože odo mňa uskočil a namieril na mňa dýku. Keď si však uvedomil, že som celá od krvi a som oblečená v ženských šatách, pochopil, že som len bezbranná žena. „Prosím, pomôžte mi!" Uchopila som ho za jeho ruku a ukázala som mu na moju nohu. V jeho tvári sa objavilo poznanie.

„Adalein?" zvolal moje meno a ja som nechápavo na neho hľadela. Nikdy som ho nevidela,  o tom som bola presvedčená.

„Bolí to!" Bola to hlúpa odpoveď, chcela som vedieť z kadiaľ vie moje meno, no moja myseľ sa sústredila len na tú nepeknú ranu.

Začala som sa však báť. Videla som, ako muž na mňa zvláštne hľadel. Bol aj on náboženským fanatikom? Žil v domnienke ako ostatní náboženskí fanatici, že všetci férsky čarodejníci, musia byť vyhubení? Na nepatrnú chvíľu som si pomyslela, že ma neznámy muž proste zabije a nechá ma tu zvieratám. On však odložil dýky späť do pošvy a zobral ma na svoje ruky.

„Čer to ber, Adalein, môj brat ma asi zabije!" povedal to skôr sám pre seba, pretože ja som mu odpovedať nemohla, nemala som na to energiu.