Ohnivá duša ✔

5. Kapitola

,,Myslíš si, že ja som si to vybral? Tiež ma to prekvapilo!" Triasla som sa a spolu so mnou sa triasol aj Markus, ktorý ma obraňoval. 

,,Čo si taký vystrašený, Markus?" nechápal Robert. Možno jeho brat pôsobil hrozivo a húkal po nás, ale očividne mal svojho brata rád. 

,,To ona je vystrašená. Cítim jej strach v každej bunke môjho tela. Prelieva ho do mňa."

,,Ty to s tou Elenou myslíš naozaj vážne!" Znova som počula jeho hlások v mojom vnútri, nemala som rozprávať, nemala som si to dovoliť. 

,,Je to fascinujúce, ešte nikdy som to nepocítil na vlastnej koži." 

,,Je to nechutné, obzvlášť s hentakou rasou." 

,,Je férka ako ja, nie je to prekvapivé. Môže sa to stať hocikomu, Robert. Nevybral som si to!"

,,To si len ty myslíš, Markus, ja by som nikdy neprijal za družku, nejakú férsku čarodejnicu. Zosmiešňuje nás to! Zakazujem ti o tom rozprávať! Nezabijem ju, ale tiež ju nebudem tolerovať. Bude pracovať dole v kuchyni a ty sa k nej nebudeš priznávať viac, ako k hocijakej inej slúžke." Chceli aby som tu slúžila, aby som ich živila? Oni sa zbláznili! Čakala som, že Markus bude namietať proti bratovmu rozhodnutiu, no on len prikývol a súhlasil s ním.

,,Nie som slúžka, nikdy som nikomu neslúžila!" protestovala som, nevedela som variť a ani poriadne upratovať. Nepostarala by som sa ani sama o seba, nie to ešte o niekoho iného. 

,,Bude mojou služobnou, bude sa starať o mňa," rýchlo sa to snažil zahovoriť Markus a pevne ma schmatol za ruku. Nemala som hovoriť, všetko som tým len zhoršila. 

,,Môže byť tvojou slúžkou, no bude pracovať v kuchyni. Má dovolené sa pohybovať v tvojich komnatách a v podzemí. Nechcem ju vidieť na očiach ako pripomienku toho ako príliš si zahanbil našu rodinu. Však počkaj, ja som súhlasil, že ju nechám nažive, no som zvedavý čo urobí Milan, keď ju dostane popod ruky." Teraz som bola presvedčená, že strach v očiach Markusa, bol jeho vlastný. 

,,Samozrejme, Robert."

,,Len si ju ešte poriadne uži pokým niekomu neprasknú nervy a nezničí jej neprirodzene peknú tvár." Bola to posmešná poznámka, ale pravdivá. Naháňalo mi to strach, počula som, že ma chceli zabiť. Čo ak Markusovi ujdu nervy a zabije ma? Robert sa otočil a odchádzal znova po schodoch, Markus mu kývol na rozlúčku. 

Keď sme zostali sami, pevne ma schmatol za ruku a ťahal ma aj s boľavou nohou. ,,Markus, moja noha!" protestovala som a chcela som sa mu vytrhnúť. 

,,Dokázala si utiecť z postele, tým pádom dokážeš chodiť. Nahnevala si ma tak veľmi, ako ma už dávno nikto nenahneval!" 

,,Prečo ma voláte Elenou? Som Adalein!" 

,,Pretože pre mňa si Elena. To si vážne o tom nikdy nepočula?"

,,Nechápem o čom točíte, o čom som mala počuť?"

,,Elena je spriaznenou dušou a družkou Boha Ericha." Stále som sa nechápavo na neho pozerala, prečo mi vykladal o bohoch? ,,Bože, ty si hlúpa." Zamračila som sa na neho. ,,Keď ta nazývam Elenou, hovorím o tom, že ty si mojou spriaznenou dušou, si moja právoplatná družka!" Pozerala som sa na neho a pomaly mi to dochádzalo. Zasmiala som sa, pretože som si myslela, že to myslí ako vtip. 

,,Myslím, že keby som bola vašou družkou, musela by som o tom niečo vedieť. Nemali by sa druhovia milovať vrúcnou a nezničiteľnou láskou?"

,,Tiež som si to myslel. Čítal som však množstvo kníh o náhodách, keď sa dvaja stretli a videli si navzájom do hlavy. Skús to Adalein."

Znova ma chytil za srdce a ja som sa pozrela do jeho očí. Uvidela som samu seba a pocítila som hnev a mierny strach. Neboli to moje pocity, boli to tie Markusove. Naľakane som do neho uskočila a zanadávala si, keď som dopadla na nohu. 

,,Prestaňte, nechcem to vidieť! Nechcem byť ani vašou družkou a nebudem ani vašou slúžkou." 

,,Je to unikátne spojenie. Nedá sa zlomiť a ani zahovoriť, Adalein. Osud ta zaviedol do Freoských lesov až ku mne. V ten večer bolo v tom lese dvadsať mojich mužov a ty si prekĺzla až ku mne. Osud chcel, aby som ťa našiel, aj keď ťa tak veľmi nenávidím." Jeho posledná veta bola úprimná a mnou zatriasla. V jeho očiach sa naozaj objavila zvláštna nenávisť. 

,,Nenávidíte?"

,,Pripomínaš mi vrahov, mojich rodičov. Preto ta ani Robert nechce vidieť, je príliš bolestné sa na teba pozerať. Vy férske čarodejnice, vyzeráte ako jedno vajce."

,,Ktorá férska čarodejnica, zabila vašich rodičov?" 

,,Alein!" vyslovil jej meno a pozorne sa mi pozrel do očí. Stála som tam ako omámená. ,,Pomstili sme sa však dva krát horšie. Upálili sme ju zaživa." Myklo mnou. 

,,Uvedomuješ si s kým hovoríš?" Prestala som mu vykať, boli sme v temnej chodbe a moje telo sa triaslo od hnevu. 

,,Adalein Alein, pomenovaná druhým menom po svojej matke. Vieme o tebe všetko, vieme že si potomok ženy, ktorá nám zobrala rodičov."

,,Zabili ste mi matku a mňa ste nechali pohodenú, nezaujímali ste sa o malé dieťa?" Nerozumela som tomu. 

,,Popravde sme dúfali, že ta zima zabije. Nemohli sme tušiť, že ťa ľudia zachránia." Ďalšia facka, chcela som mu ju streliť, no Markus ma stihol pevne chytiť za ruku. 

,,Zachránili! Ľudia ma vraj zachránili!" vravela som hysterickým hlasom a vyškierala som sa mu do tváre. ,,Mučili ma, mlátili ma a spravili zo mňa mrzáčku! Robili na mne všetky možné pokusy, až pokým ma Alan od nich nevyslobodil. A ty mi hovoríš, že ma zachránili? Radšej by som bola, keby ste aj mňa upálili spolu s mojou matkou. Pusti ma, okamžite ma pusti! Hnusí sa mi pohľad na teba." A Markus tak urobil. Po mojej tvári sa spustili ďalšie slzy. Vedela som, kam ma pošle, no bez jeho slov som otvorila dvere na svojej izbe a prudko som ich zabuchla. 

Hodila som sa na posteľ a dala som sa do obrovského plaču. Prezerala som si jazvy na mojich rukách, jazvy na mojich nohách. Celé moje telo bolo nimi pokreslené, mučené a zmrzačené. Ak on mňa nenávidel, ja som jeho stokrát viac nenávidela za to, že ma nezabili keď som bola malé dieťa. 

Ďakujem vám za prečítanie. :)