Ohnivá duša ✔

14. Kapitola

„Si hladná Adalein?" spýtal sa ma Markus a ja som automaticky prikývla. Naozaj som po robote bola hladná, aj keď som sa skôr ulievala a obzerala som ako pracuje on.

„Môžem sa po obede ešte vrátiť?" Myslela som si, že ma Markus pošle sa najesť dole do kuchyne. Čo im len poviem? Prečo som odišla? Vybehla som preč z kuchyne ako narušená, hanbila som sa vrátiť.

„Prečo by si odchádzala? Môžeš sa najesť spolu so mnou, teda ak ti to nevadí," odpovedal mi so zdvihnutým obočím. Placho som prikývla a Markus mi naznačil, aby som ho nasledovala.

„Vážne ma máte radšej?" spýtala som sa ho a videla som, že moja otázka ho dosť prekvapila.

„Kto ti to povedal?" Usmiala som sa, znova si ma doberal. Prišli sme k veľkému stolu, ktorý stál na terase a ja som zistila, že nebudem jesť len po boku Markusa, ale aj po boku ostatných pracujúcich mužov a niekoľkých žien. Už jedli a spoločne sa rozprávali a smiali. Ich zábavu však prerušil náš príchod.

„Vládca!" Všetci sa postavili na nohy, okrem tých pekných žien, tie Markusovi len kývli. Na mňa však hľadeli s nedôverčivosťou a hnevom v očiach. Náhle som sa začala cítiť znova klaustrofobicky, aj keď som bola pod holým nebom.

Vládca si sadol a ja som si sadla pri neho na kraj stola. Predo mnou ma prepaľovali nahnevané oči, pre mňa neznámeho muža. Nikto sa už nerozprával, nikto sa už nesmial, všetci sedeli napäto. Až pokým sa jeden odvážlivec nepostavil. „Odpusťte mi vládca, radšej sa poberiem do roboty." Po ňom túto vetu zopakoval skoro celý stôl. Zostalo len pár žien a traja muži, ktorí sedeli ďaleko odo mňa. Nenávidia ma.

„Je to moja chyba, odpustíte mi?" zašepkala som aby ma mohol počuť len Markus, ktorý sa spokojný nakláňal nad kuraťom a rezal si z neho časť. Ako keby si ani neuvedomoval že ostatní odišli kvôli mne. Pri mojom zamyslený som si ani neuvedomila, že nakladal jedlo aj na môj tanier.

„Čo je tvoja chyba, Adalein?" opýtal sa ma. On si naozaj nevšimol, že ostatní odišli kvôli mne? Musel to vedieť!

„Vyhnala som vašich mužov preč od stola."

„Ak som si dobre všimol, oni odišli dobrovoľne. Nepovedala si im jediné slovo." Znova si ma zastal a to tu nebol ani Robert. „Nehovorila si, že si hladná? Najedz sa!" vyzval ma prísnym hlasom a ja som sa po prvýkrát pozrela, čo mám na tanieri.

Voňalo to úžasné, pečene kura s oblohami a zemiakmi. Dole v kuchyni sme také jedlo nemali. A mne bolo na prvý pohľad jasné, že keby som zjedla niečo takéto, okamžite by som to vyvracala. „Deje sa niečo Adalein?" Markusovi samozrejme neušiel môj pohľad. Zahanbene som pokrútila hlavou a vidličkou som si pretlačila zemiak. Podvedome som vedela, že toto bude pre mňa až príliš ponižujúce.

Vyhýbala som sa väčším kúskom a mäso som skoro ani nejedla. Samozrejme, že si Markus všimol, ako som sa v tom jedle rýpala a všetko som pretláčala. „Bolia ta zuby? Nemôžeš hrýzť?" Musel sa v tom špárať? Prečo to robil?

„Nie, nemôžem normálne jesť. Ubližuje mi to," priznala som mu časť pravdy a dúfala som, že sa v tom nebude ďalej špárať. Nechcela som mu to priznať.

„Nechápem, ako ti môže jedlo ubližovať?" Samozrejme, že musel byť zvedavý! To tu nikto v tomto sídle nepočul nič o osobnom priestore?

„Tak, že keď sa veľmi najem, môj žalúdok jedlo nestrávi a preto ho vyvraciam. Nie je to príjemná téma pri jedení, ale vy ste sa pýtali vládca." Zostal mierne šokovane na mňa pozerať.

„Ako môžeš mať niečo také? Ešte som o tom nepočul."

„Predpokladám, že ste sa nestretli s osobou, ktorá v živote hladovala tak veľmi ako ja. Ľudia si mysleli, že keď mi budú dávať malé jedlo každé tri dni, budem dosť slabá na to, aby som im mohla ublížiť. Mali pravdu, no navždy ma poškodili." Odstrčila som od seba plný tanier, zjedla som toho veľmi málo.

„Nemôžeš hladovať, možno to necítiš, no tvoje telo stále trpí, keď ješ tak málo. Poviem Líze, aby sa o teba lepšie starala. Nemusíš dostávať veľké porcie, stačia ti malé a viackrát denne. To ti neublíži, či?" Ešte nikto sa nikdy nestaral o moje problémy s jedlom. Dokonca aj Ashein to prehliadal. Grace tak tiež, pred ktorou som zvracala a ktorá ma dookola nútila jedávať. Markus však prišiel s nejakým riešením.

„Ďakujem vám za starosť." Sledovala som ho, ako s chuťou je a potom dojedal tanier aj po mne. Bol to silný chlap, ktorý veľa zjedol. V kuchyni sme pripravovali toho príliš veľa a pri pohľade na Markusa, ktorý zjedol toho toľko, som chápala prečo. Zasýtiť veľkých mužov, bolo ťažké.

„Si pripravená pracovať?" Od stola sa postavil ako prvý a ja som ho sledovala. Nemohlo mi ujsť, že keď sme my odchádzali, chlapi, ktorí pred tým odišli, sa vrátili s úsmevom k jedlu. Bola som rada, že tam neboli, aspoň som sa mohla s Markusom porozprávať.

S Markusom sme ukladali drevo, ktoré nám nosili do jednej chodby v podzemí. On robil prvé rady a občas upravoval časti, ktoré som zle pokladala. Inak nám to išlo šikovne a Markus si dokonca pri práci aj pospevoval. Na nepatrnú chvíľku som zabudla, kde som sa nachádzala a kto on bol. Boli sme len dve osoby, ktoré sa spoločne rozprávali a smiali sa.

Bol to vrah, stál predo mnou muž, ktorý ma chcel zabiť. Tento muž sa však milo na mňa usmieval a provokoval ma. „Zase sa ma bojíš?" opýtal sa ma Markus. Nevedela som, či to pocítil cez moje pocity alebo spozornel, že sa moje telo mierne chveje.

„Nebojím sa vás." Snažila som aby to znelo presvedčivo, no bolo to klamstvo. On to vedel.

„Plakala si, včera si odo mňa odchádzala s plačom. Nerozumiem prečo."

„Ženy občas plačú," povedala som mu. Bolo to naozaj chabé vysvetlenie.

„Nestretávam sa so ženami, ktoré plačú. Nie som na to zvyknutý."

„Čiže vám to vadí, prekážajú vám moje slzy?"

„Nie, neprekážajú Adalein. Je to však pre mňa až príliš frustrujúce. Chcel som niečo povedať, niečo čo by ťa upokojilo. Presvedčiť ťa, že sa ma nemusíš báť. Ty si sa však od strachu triasla a ja som ťa nechal s plačom odísť, bez toho, aby som sa to pokúsil napraviť."

„Nepoznáte ma, nemusíte ma upokojovať."

„Je pre mňa zvláštne, že naše puto nemá na teba takú moc, ako má na mňa. Je pre mňa nemožné vidieť ťa, ako sa trápiš. Keď ťa tak nechávam, všetko pociťujem spolu s tebou. Nemôžeš sa trápiť, pretože potom sa trápim aj ja," povedal mi Markus a ja som tam len tak hlúpo stála a spracovávala som túto novú informáciu. Naozaj cítil všetky moje trápne pocity? 

Ďakujem vám za prečítanie. :)