Ohnivá duša ✔

93. Kapitola

Bola som v miestnosti, kde boli väzenia a v tých väzeniach boli zatvorené bytosti. Damiána som nikde nevidela a to bolo asi jeho jediné šťastie, zabila by som ho. Bytosti sa na mňa prekvapene pozerali a ja som im ukázala, aby boli ticho. Zostala som zmätene stáť a nevedela som sa rozhodnúť čo urobím. Bolo príšerné vidieť v akých podmienkach tu boli a ako zanedbane vyzerali. Mňa tiež zatvárali do cely, celá som sa roztriasla. Čo ale ak tieto osoby tu mal zatvorene preto, lebo boli nejako nebezpečné? Videla som však tie bezbranne pohľady, ktoré sa na mňa pozerali. Ani jeden z nich neprehovoril, nechceli ma prezradiť. V ich očiach sa blysla nádej, že by som ich práve ja mohla vyslobodiť.

Prešla som si cely. Videla som tam féra, čarodejnicu, upírku, vílu a dokonca aj vodníka. Prekvapilo ma však, že mal zatvoreného aj postaršieho pána, ktorý bol človek. Všimla som si, že každú celu má pomenovanú. Prišla som k tej prázdnej a prečítala si pomenovanie siréna. Chýbal mu do zbierky. Ďalšia bola férska čarodejnica a nakoniec bosorka. Zbieral si rasy, ktoré žili. Pokrútila som nad tou zvrátenosťou hlavou a prešla som najskôr ku väzeniu, kde bol zatvorený fér. Chcela som železo roztaviť svojou mágiou, no nefungoval to. Fér len pokrútil hlavou a ukázal mi na poličku, kde boli položené kľúče. Zobrala som ich a odomkla som ho.

Odomkla som ako poslednú čarodejnicu, keď sa v okne objavila Viktorova hlava. Držal sa krvavými rukami rámu a ťahal sa do miestnosti. Fér mu okamžite pomohol. Vedela som, že Viktor musel neisť svoju váhu na tých nožoch. Jeho ruky vyzerali odporne a veľmi krvácali.

„Počul som ťa," povedal mi a ja som sa rozohnala rukami.

„Vidíš? Preto chcel Petrušku, chcel ju tu zatvoriť a mňa by sem zatvorili tiež, keby som si prišla po peniaze," rozprávala som nahlas. „Zabijem ho!" Rozbehla som sa a rozrazila som zatvorené dvere. Cítila som jeho pach a počula som, že sa na niečom smial. Damián mal svoj osud spečatený. Predstava, že by práve mňa znova zavrel do cely, ma nesmierne vytáčala.

„Adalein." Viktor za mnou bežal a jeho ruky stále veľmi krvácali. Nebude musieť s nimi bojovať, ja sama vlastnoručne Damiána uškrtím. Za Viktorom bežali ostatní a sledovali ma, všetci chceli Damiánovu krv. Ktovie ako dlho ich tam držal.

Našli sme ho v sieni, kde si čítal niečo vtipné v novinách. Nepočul ma, keď som sa ku nemu priblížila a dala som mu dýku na hrdlo.

„Ahoj, pamätáš sa na mňa? Som Freos." Otočila som ho do zrkadla, aby na mňa videl. V jeho očiach sa objavil obrovský strach, keď za sebou videl aj ostatné bytosti, ktoré nasilu držal. Čarodejnici sa v rukách zaleskla horiaca guľa a fér si požičal dýku od Viktora. Vodníkovi sa objavili zelené chápadlá a víla sa zmenila na odpornú bytosť. Upírka vystrčila tesáky, jedine človek tam bezmocne stál a len sa pozeral na nás. „Máš jedinú šancu ako sa zachrániť." Okamžite začal kývať hlavou. „Kde je náhrdelník sirény Petrušky?" Damián začal ukazovať na zlatú skrinku.

„Je tam, prosím ťa, len ma nezabíjajte! Urobím čokoľvek, dám vám hocičo čo budete chcieť."

„Prosím ťa, prinesieš ho? Ja nemôžem." Videla som v zrkadle ako si Viktor snaží zastaviť krvácanie. Náhrdelník išiel skontrolovať človek a naozaj ho našiel, bol celkom pekný a magický. Šperk tvorila mušľa, ktorá sa držala na vode, ktorá nahradzovala šnúrku. Už som pochopila, prečo bol taký dôležitý.

„Nikto kto ublíži mojim priateľom, nebude žiť." Myslela som na Viktora, keď som mužovi podrezala hrdlo a hodila som ho do rúk obetiam, každý jeden si do neho kopol.

XXX

„Ako sa ti poďakujeme za vyslobodenie?" prišiel sa ma opýtať Vodník, keď som Viktorovi viazala dlane. Ostatné bytosti ešte neodišli a čakali na to, čo si od nich zažiadam. Nerozumela som tomu. Ja keby som dostala voľnosť, už dávno by som utiekla, no oni len poslušne na mňa čakali.