Ohnivá duša ✔

31. Kapitola

Naša komnata bola nádherná, no v sídle Freosov bola Markusova krajšia a väčšia. Posteľ tu bola omnoho menšia, nebudem mať dostatok priestoru. V sídle bolo tak tiež veľmi teplo. Markus keď zavrel dvere, začal si dávať okamžite dole tričko a behal polonahý. Nečudovala som sa mu. Sama, keby ma nešpatili jazvy, by som sa bez ostychu vyzliekla. Niekto by mal domácemu pánovi naznačiť, že by mohol prestať kúriť.

Bola som tak veľmi unavená, že som si aj oblečená ľahla do perín, čo sa Markusovi nepáčilo. „Prezleč sa, Adalein!" prikázal mi nekompromisným hlasom. Už dávno nemal takú zachmúrenú tvár, vyzeral, že ho niečo trápi.

„Počul si Lukreca?" odhodlala som sa na to opýtať, pretože som si myslela, že práve kvôli tomu je nervózny. Stačilo mi sa len pozrieť na jeho tvár a zbadala som, že som trafila.

„Snažil som sa nepočúvať, no niektoré veci sa nedali prepočtu," priznal sa mi. Na jeho peknej tvári sa objavili chmáry.

Postavila som sa z postele a zamierila som k nemu, pozeral sa z okna a snažil sa ma ignorovať. Potrebovala som ho nejako utíšiť, nepáčila sa mi myšlienka, že by sa mal na Lukreca hnevať. Markus sa možno na mňa milo usmieval a správal sa ku mne ako gentleman, ale stále to bol veľký freoský vládca a Lukreca mohol poľahky nechať odstrániť. „Prepáč mi tú moju pochmúrnu náladu, ktorá ma dnes prepadla. Nemienim sa zabiť, Markus," prisľúbila som mu šeptom.

„Nemieniš sa zabiť, pretože veríš, že ťa vyslobodí?" Nadvihla som obočie.

„Nemienim sa zabiť pre toto." Otočila som ho a objala som ho. Po prvýkrát som mu pobozkala šiju a nadýchla sa jeho mužskej vône. Boli sme tak príliš blízko pri sebe, že som cítila jeho rozpálené telo.

„Ja ti nerozumiem, Adalein. Raz ma od seba odstrkuješ, inokedy ma k sebe lákaš." Prikývla som, pretože som rozumela, prečo je zmätený. Ja som bola tak isto zmätená sama zo seba.

„Ďakujem ti, že si vrátil Lukreca do môjho života. Ešte ak nájdem Katarínu, mohla by som byť opäť šťastná."

Otočil sa na mňa s milým úsmevom a pekným pohľadom. Zdalo sa mi však, že hľadá tie správne slová.

„Adalein, som rád, že si z Lukreca tak nadšená, no určitú dobu bude musieť žiť tu v sídle Viktora, ktorého si ani nepozdravila," pripomenul mi, aká som bola neslušná.

„Markus, ak Lukrec nemôže odísť s nami, pretože žiarliš, rada by som ti pripomenula, že jedinú lásku ktorú k nemu prechovávam je tá rodinná. Lukrec, mi nahradil otca ktorého som nikdy nemala. Absolútne v ničom ťa neohrozuje." Markus však nad mojím vysvetlením pokrútil hlavou.

„Necítim sa byť ohrozeným. Ohrození sú však Freosi, ak si tak skoro po jeho úteku, ho nasťahujú do sídla. My máme špehov u vládcu Alana, nemôžeme zaručiť, že on tak tiež nemá špehov u nás. Skoro doslovne sme mu ukradli teba. Ak by zistil, že ty a Lukrec žijete u nás, mohol by nám vyhlásiť vojnu." Keď mi to vysvetlil pomyslela som len na to, ako veľmi dúfam, že naozaj Freosi vyhlásia vojnu a vyhrajú.

„Prečo by ste sa ho vy, vládcovia Freosu, mali báť? Určite by ste Alana porazili." Na jeho tvári sa objavil šok, prekvapilo ho niečo?

„Adalein, ty chceš aby začala vojna? Vojna nie je vôbec dobrá a ani prospešná! Znamená jediné a to, že diplomatická cesta neuspela a my sa musíme znižovať k tomu najväčšiemu barbarstvu."

„Absolútne nevidím nič barbarské na tom, že zvrhneme z trónu monštrum, ktoré zabíja férov. Naša rasa musí byť silnejšia a brániť sa v tomto neľútostnom svete. Alan zničí všetko, čoho sa dotkne."

„Alan, možno naozaj ničí všetko, no zabije ročne pár férov. Vojna nás zabije tisícky a keď naše počty klesnú, ľudskej rase už nebude nič prekážať v tom, aby nás napadli. Pokiaľ sa budeme hašteriť medzi sebou, zabijú nás, Adalein." Chvíľu som nereagovala, len som objímala Markusove telo a uvažovala nad jeho slovami. Mal pravdu. Markus bol nádherný a veľmi múdry muž.

„Mám ta rada Markus a istá moja časť vie, že ty máš rad mňa. Práve preto ťa odstrkujem, pretože si nemyslím, že by si mal mať rád práve mňa." Ani som netušila, ako veľmi bude bolieť, vysloviť tých pár slov. Markus sa chcel vymámiť z môjho náručia a niečo mi povedať do očí. Ja som ho však oblapila silnejšie, nechcela som vidieť tie jeho oči. Markus sa prestal metať.

„To je ešte väčšia hlúposť ako to, že si súhlasila s vojnou. Si moja družka, Boh nás spojil. Neexistuje pre mňa lepšia žena." Odhodlala som sa a pustila som Markusa. S povzdychom som si sadla na posteľ a hľadela som na svoje nohy.

„Hlúposť, Markus! Som tá posledná, ktorá by mala byť družkou vládcu. Viac ako polka nášho sveta ma nenávidí a najradšej by ma pochovala zaživa. Druha polka sa ma bojí. A len malo z vás ma máju uprime radi čo svedčí o tom, že skončíte veľmi zle. Dokonca ani po sídle sa nemôžem poprechádzať, pretože mi hrozí smrť!" Markus sa rozosmial.

„Môj starý priateľ mal pravdu. Nemal som čítať férske puto, mal som čítať knihu, ako porozumieť ženám. Tvoja nálada sa mení rýchlosťou svetla, Adalein. Už si zabudla, že vo vedľajšej izbe by mohol spať Lukrec?"

„Nezabudla, len som si spomenula na špatné veci. Markus, čo keby som sa chcela pridať ku Freosom?" Nerozumel mi, milo sa na mňa usmial.

„Adalein, ty už do Freosu patríš."

„Ja sa však chcem naučiť bojovať." Na chvíľku zavládlo ticho, moje oči ho však stále sledovali. Priam som cítila, ako Markus rýchlo premýšľa.

„Ja viem bojovať, Adalein. Nemusíš sa báť, že by sa ti niečo stalo." Prekrútila som nad tou odpoveď očami. Milan sa ku mne dostal, keby ma Kristen neochránila, kde by som skončila? Mohla som sa sama vedieť brániť, ten nápad sa mi pozdával čoraz viac.

„Chcem sa brániť sama, ani ty ma nemôžeš ochrániť pred všetkými hrôzami. Zažila som si minulosť v ktorej som bola bezbranná, nechcem to zažiť znova." Nadvihol obočie a jednou rukou si prehrabal vlasy.

„Nechcem, aby si sa učila vo Freose. Sám ťa môžem naučiť brániť, no nie takým spôsobom, ako sa to učia ostatní."

„Nechápem čím sa to líši."

„Ty sa chceš naučiť brániť, Freosi sa učia vraždiť." Vyslovil to bez štipku emócií. Myklo mnou, pretože Markus mal pravdu.

„Ty si sa tiež však učil bojovať vo Freose."

„Nie však z mojej vlastnej vôle. Istá moja časť by bola radšej, keby som sa nikdy nenarodil ako freoský princ. Nechcel som byť vládcom, nechcel som sa stať právoplatným členom. Adalein, na isté veci nikdy nezabudneš a ver mi, že ak by si sa rozhodla pridať ku Freosom, celý tvoj život by ťa to prenasledovalo."

„Tak ma uč ty. Chcela by som sa naučiť pred tebou brániť." Zasmial sa.

„Predo mnou sa len ťažko ubrániš. Som vycvičený na to, aby som udrel v nečakanej chvíli a smrteľne rýchlo zasadil úder. Nešermujem a ani nebojujem s cťou ako rytieri u Alana. A neviem či by to bolo na niečo platné, pretože ja by som ti nedokázal ublížiť."

„Hm, ale viem o niekom, kto by mi s radosťou ublížil, tiež sa však kontroloval."

„Koho máš na mysli?"

„Keď sa vrátime do sídla, poprosím Kristen, aby sa mi venovala." 

Ďakujem vám za prečítanie. :)