Ohnivá duša ✔

92. Kapitola

„Ty vieš, že to nie je správne. Och, Adalein, počúvaj ma." Miranda sa ma snažila presvedčiť, aby som sa vrátila. No, ja som spravila pár krokov dopredu a ocitla som sa na teplom piesku. Prízrak Mirandy bol preč, žeby to bola len ďalšia mágia, ktorá mala chrániť sirény? Vyzula som si topánky a začala som kráčať smerom k moru. Nedotýkaj sa vody! V hlave sa mi ozval hlas Alana, vraj by ma utopili skôr ako by som stihla kričať o pomoc. Ako som ich však mala vylákať von z vody?

Sadla som si do piesku a sledovala som krásne more. Sirény pod vodou spievali, ich spev bol tak krásny. Ja som nespievala, nemala som príležitosť si vo svojom živote spievať, no oni ma tak lákali, že som si začala spolu s nimi pohmkávať. Na moje prekvapenie sa nad hladinou vynorili dve hlavy. Počuli aj ony mňa?

Postavila som sa na nohy a išla som bližšie, sirény ku mne začali plávať. „Človek?" zasyčala zvláštnym hlasom po mne tá najodvážnejšie, ktorá plávala najďalej. Vyzerala zvláštne. Myslela som si, že sirény budú neuveriteľne krásne, no ony vyzerali ako odporné beštie. Mala zvláštne zelené vlasy a jej nos bol divne zahnutý. V ústach mala maličké zuby, ktoré odhaľovala s hrozivým úsmevom.

„Fér," odpovedala som jej nebojácnym hlasom, lenže kvôli jej výzoru mi telom prebehli zimomriavky. Zachvela som sa.

„Muž?" Naklonila hlavu doprava ako keby ma mala zviesť. Zvláštne, aký debil sa priblíži k takémuto odpornému stvoreniu?

„Žena." Okamžite ako som to vyslovila zasyčala na mňa a mávla rukou.

„Vypadni, teba tu nechceme!" Siréna začala znechutená plávať preč.

„Chcem sa rozprávať s vašou sestrou, sirénou Petruškou," skríkla som po nej, aby neodišla. Zastala a otočila na mňa svoju špatnú hlavu.

„Čo od nej chceš ne-ryba?" Pomenovala ma naozaj zvláštne.

„Chcem sa s ňou porozprávať, bol za mnou chlap, ktorý ju hľadal. Zavolala by si mi ju?" Sirény vo vode sa zasmiali.

„Zavolaj si ju sama, schováva sa tu niekde. Je presne taká istá ako si ty. Tiež má tie odporné nohy." Prečo by siréna mala nohy? Niečo mi tu nedávalo zmysel. Ak siréna hovorila pravdu, ľahko som si ju mohla vystopovať na pevnine.

„Ďakujem vám, za váš čas." Poklonila som sa hrozným bytostiam a tie na mňa vyplazili svoje dlhé jazyky. Nie, chlapi boli naozaj slepí ako ich mohli poblázniť tieto tvory? Chcela som sa dostať od nich čo najďalej. Pokrútila som hlavou a hlboko som sa nadýchla, myslela som si že sa mi dostane do nosa pach sirény, no jediné čo sa stalo bolo to, že som si dvakrát kýchla, keď som zacítila soľ v mojom nose. Dobre toto bude trošku ťažšie ako som si myslela.

Kráčava som po pláži a kričala som jej meno. Petruška sa však očividne dobre skrývala alebo si jej sestry urobili zo mňa žart. Čo by predsa robila siréna v našom svete? Čím ďalej som kráčala, tým viac som sa mračila. Sľubovala som si, že zájdem ešte za ten kameň a vrátim sa a tie drzé sirény všetky zabijem. Rozhodne to nie sú také čisté stvorenia, sú nemilosrdné a robili si zo mňa žarty.

Chcela som sa vrátiť, poslednýkrát som zakričala jej meno a na moje prekvapenie, som započula odozvu.

„Kto si?" Z kameňa sa postavila zvláštna žena s príliš krivými nohami. Bola nahá a miestami od krvi, musela sa doškrabať o kamene.

„Si Petruška?" Predstavovala som si ju naozaj inak. Petruška mala ryšavé vlasy, nos menej zahnutý ako jej sestry. Jej koža však bola divná, vyzerala staro.

„Áno, to som."

„Som férska čarodejnica Adalein," predstavila som sa a ona zoskočila z kameňov. Padla na zem, všimla som si, že nevie stáť ani rovno. Vlastné nohy ju nepočúvali.