Ohnivá duša ✔

43. Kapitola

Vybehla som von na chladný vzduch a zakričala som. Bolo by lepšie keby to skončilo. Prečo sa rodíme? Aby sme trepli? Prečo život existuje, nemalo zmysel žiť a následne sa vypariť.

Kristen bola bojovníčka, dlhoročná členka Freosu a aj tak zomrela. Bola silná, no neubránila sa. Prudko som udrela do vreca, ktoré slúžilo na trénovanie. Začala som poskakovať, keď som pocítila obrovskú bolesť na hánkach. Nevedela som ani hlúpo udrieť. Žila som na mieste plnom bojovníkov, avšak ja som nevedela ani bez zlomených kostí udrieť do hlúpeho vreca!

Znova som tresla do pevného mechu a ruka zabolela omnoho viac ako prvýkrát. Boh vie, že bolesť ma nezastaví, bolesti som si vytrpela až príliš veľa. Čo je toto oproti prebodnutým rukám? Zachvátili ma plamene, prestala som ovládať vlastnú mágiu. Znova som tresla do vreca, ktoré tentokrát pod mojím úderom začalo rýchlo horieť. Nie však obyčajným ohňom, spaľovala ho mágia. Ja som ju však nechala živiť, chcela som nech sa vypáli.

Znova som udrela do horiaceho mechu prekvapená, že ma oheň nespálil. Necítila som ho, no vrece sa pod mojím úderom rozpadol na malinké kusy. Vytiahla som ruku a všimla si, že môj rukáv horí.

„Adalein!" zhúkol po mne Markus a ja som sa len nemo pozerala na horiaci rukáv. Markus ku mne dobehol a zrazil ma na zem. Ruku mi zahasil o chladnú zem.

„Potrebujem ďalšie vrece." Ako keby nezáležalo na tom, že to minulé pred nami zostalo ohorené.

„Tvoje oči, Adalein!" povedal mi Markus a utrel mi niečo mokré na mojej tvári. Ukázal mi na svojom prste červenú farbu - krv. Krvácali mi oči.

„Je to moje rozhodnutie, nikoho iného!" zhúkla som po Markusovi aj keď som skôr kričala na mojich predkov, ktorí ma takto trestali. Mohla som si spaľovať veci kedykoľvek som len chcela, aj tak ma zabijú. „Aký má význam nepoužívať tieto dary, ak aj tak otrčím kopytá?" Nepatrilo mu to, no Markus ma v tomto nechápal. „Nemôžem dýchať, Markus, všetko toto ma dusí. Stále si niekto musí nado mnou dokazovať svoju moc. Čo keby ste sa už všetci na to vysrali? Prestali mi skákať po hlave!"

„Adalein, musíš sa upokojiť. Som tu preto, aby som ti pomohol."

„A ako mi chceš pomôcť? Odvedieš ma do sídla? Povieš mi, že ma ochrániš? Že tento na hovno svet bude v poriadku? No tak ako mi pomôžeš, Markus?"

„Samozrejme, že ťa ochránim." Zasmiala som sa.

„Neochrániš v najhoršom ani sám seba, nie to ešte mňa. Koho si vyberieš, Markus, ochrániť mňa či nebodaj Roberta? Alebo koho si vyberieš v najhoršom seba či mňa? Ja by som si vybrala seba. Podľa seba budem súdiť ostatných. Nikto ma nemôže presvedčiť o opaku."

„Tým mi chceš povedať."

„Že sa môžem spoliehať len sama na seba, to jediné som sa v živote poriadne naučila. Neklam si, Markus, sme dve osoby prepojené putom. Sme však až príliš rozdielni. Zatiaľ čo ty budeš navždy vládca Freosu, ja budem pod tebou zotročená, navždy upísaná a v mukách." Hľadal slová, niečo čím by vyvrátil tie moje. Mala som pravdu, vedela som to a on to vedel tiež.

Začala som kráčať preč. „Adalein, kam ideš?"

„Neboj sa, neujdem, už dávno som stratila nádej, že by som mohla prežiť sama tam vonku. Nanešťastie ťa potrebujem k životu."

„Och, takže ty ma využívaš, aby si prežila?"

„Dĺžiš mi to, Markus! Ak si pamätáš zabil si moju matku. Teba stihli naučiť rodičia ako prežiť, mňa žiaľ nemali príležitosť."

„Si zranená a trepeš hlúposti, Adalein, len aby si ich neskôr neľutovala."

„Netrepem blbosti, hovorím pravdu."

XXX

Bolelo to! Zobudila sa na obrovskú bolesť. Zalapala po vzduchu, ktorý ju pálil v pľúcach. Musela si pripomenúť, že musí dýchať. Chcela sa pohnúť a zistiť ako ukončiť bolesť. Niekto ju však pevne držal.

„Nehýb sa!" započula mužský hlas. Otvorila oči, no videla rozmazane ako keby sa na neho pozerala z obrovskej diaľky. Jej pohľad však zaostril na jeho tmavohnedé oči, ktoré sa s ľútosťou na ňu pozerali. Jeho ruky jej pevne držali plecia a nechceli jej dovoliť, aby sa posadila.

Dychčala tak hlasno, snažila sa predýchať bolesť. Vraj to pomáha, rozbité kolienko sa malo predýchať. Nedokázala však zadržať výkrik, keď jej ďalšia osoba naprávala nohu. Dokonca ani ten muž ju nedokázal udržať.

„Felix, chyť ju pevnejšie!" povedal ženský hlas.

„Budeš v poriadku," hovoril jej hlas, no ona tomu neverila. Najradšej by vyškriabala obom oči. Mali ju nechať zomrieť, mali dovoliť tým upírom, aby ju roztrhali. Katarína sa pozornejšie zahľadela na tvár muža a došlo jej, že je to upír. Nevyzeral však otrhane a špinavo ako tí upíri, ktorí ju chytili. „Bude to v poriadku. Pomôžeme ti." Pohladkal ju po vlasoch a ona pevne zatvorila oči.

Započula divný zvuk ako keby jej znova niekto lámal kosti. Jej mozog si potreboval uľaviť. Ešte pred tým však Katarína pevne chytila Felixa za ruku.

„Smrť by bola pre mňa vhodnejšia a milostivejšia," zašepkala mu slabým hlasom. Láskavo jej hlavu zatlačil späť do mäkkých vankúšov. Bolesť sa stala miernou, už jej viac žena nenapravovala nohu. Všetka energia však z tela Kataríny zmizla. Pohodlne sa uvelebila a zaspala v prítomností dvoch upírov a krvavého zranenia.

XXX

Katarína sa zobudila. Najskôr spočiatku nič nevnímala a nechápala, kde sa nachádza. Spomenula si na mužove oči, na oči upíra, ktorý ju držal. Spomenula si tiež na ženu, ktorá jej pôsobila takú bolesť. Chcela sa pozrieť von oknom a zistiť, či je deň alebo noc, no nemala príležitosť. Všetky okná boli zadebnené.

Dokonca ani sviečka nesvietila v miestnosti, nevidela si skoro ani na špičku nosa. Katarína sa chcela natiahnuť po svietnik, avšak v tom ju noha veľmi zabolela. Natiahla sa iba rukami a škrtla zápalkami, ktoré stáli pri svietniku. Zobrala si svietnik do rúk.

Nachádzala sa v pochmúrnej no veľkej komnate. Katarína si pomyslela jediné a to, že takto by obyčajný upír nežil. Bola v aristokratickej rodine? Bola zakrytá tenkou plachtou. Musela sa presvedčiť, aby tu plachtu poodhrnula a tým odkryla svoje zranenie. Jedna jej strana to absolútne nechcela vidieť, vedela ako to veľmi bolelo, počula tie hnusné zvuky lámania. Druhá sa však musela presvedčiť, že sa dokáže dostať preč z tohto sídla, dokáže nájsť bezpečie.

S namáhavým dychom Katarína odkryla svoje nohy a tým odhalila pohľad na svoju pravú nohu, teda ak to mohla stále nazývať nohou. Mala ju obalenú listami, no keď sa jedného dotkla veľmi rýchlo pochopila, že s týmto len tak ľahko neutečie. Keď jeden list dala pri bolesti dole, tiež pochopila, že bude zázrak ak sa ešte niekedy postaví na pravú nohu.

Dvere na izbe sa otvorili a Katarína začala upadať do šoku. Dych sa jej zrýchlil a z hrdla sa jej vydrali vzlyky. „Bude to v poriadku, nechytaj sa toho," počula mužov hlas, ako ho to volala tá žena?

„Kde to som, kto si?" Katarína sa ho bála, mala pred ním rešpekt ako pred všetkými ostatnými upírmi.

„Som Felix. Som Felix Blake. Si na Tetrálskom upírskom dvore."

„Čo so mnou chcete?" Katarína sa bála, že títo upíri veľmi dobre vedia kto je a že ju pošlú za peniaze späť do pekla k otcovi.

„Nedovolili sme aby ťa tí barbari rozporcovali. Nič nechceme. Dáme ťa do poriadku. Teda ak to chceš, minulú noc si chcela zomrieť. Netrpela si smrteľným zranení a bola si len pod bolesťou. Také pranie nemôže byť vykonané pokiaľ ho nevyslovíš s čistou hlavou." Katarína si uvedomila jediné a to, že nikdy nevidela zvláštnejšieho upíra s férskymi zásadami.