Ohnivá duša ✔

3. Kapitola

Keď Markus odišiel z miestnosti, robila som všetko pre to aby som nezaspala. Strach opantával moju myseľ, nemohla som tu nikomu veriť. Majú Katarínu, musela som zachrániť princznú, ak sa jej niečo stane, nikdy by som si to neodpustila. 

Bola som šťastná, že mi Rorry to zranenie vypálila. Možno to bolelo ako čert, ale aspoň som sa mohla postaviť na zdravú nohu bez obáv, že by som vykrvácala.Snažila som sa mierne stupiť na boľavú nohu a sykla som od bolesti. Toto bude vážne dosť náročné. Poskakovala som a otvorila som drevené dvere, ktoré viedli na chodbu. 

Vôňu Markusa, som mala v nose. Bolo ľahké ju sledovať, ťažšie bolo byť ticho a nevydávať bolestné stony, pretože tie by ma prezradili a mohla som ľahko skončiť s dýkou v srdci. Ktovie, koľko mužov bolo v tomto sídle? Mužov, ktorí chceli ukončiť môj život. 

Bola som ticho ako myška, ale môj plán sa dosť skomplikoval, keď som zistila, že Markus nešiel do ďalšej miestnosti, ale išiel von. Ako som mala prejsť hlavnými dverami bez toho, aby si ma nevšimla banda zabávajúcich sa férov? 

Mierne som sa vyklonila z rohu a uvidela som šiestich ozbrojených mužov, ako sedeli v kreslách a hrali karty. Okolo nich boli skôr vyzlečené ako oblečené ženy. 

Na vešiaku nado mnou visel dlhý čierny plášť. Ak som mala nejakú šancu prekĺznuť, tak to bola táto. Obliekla som si plášť a dala som si záležať na tom, aby som mala schované vlasy. Snažila som sa upokojiť svoje srdce, aby ma neprezradilo a vydala som sa smerom k východu. 

Bola som hlúpa, tí muži boli zaujatí alkoholom a ľahkými ženami, nevšimli by si ani, keby som prešla okolo nich s ceduľkou môjho mena. Otvorila som si dvere a zrazila som sa s jedným opitým chlapíkom. Ten sa ma pridržal aby nespadol a ja som sa snažila udržať v sebe výkrik, keď som držala jeho váhu na mojej zranenej nohe. Muž sa ma pustil a ďalej pokračoval v ceste. Dovolila som si na chvíľku oprieť sa o stenu domu a snažila som sa odľahčiť zranenú nohu. V tom som však započula výkrik, ženský výkrik. 

Krívala som smerom za hlukom a modlila sa k zabudnutým bohom, aby nás obe nezabili. V diaľke som uvidela jej nádherné červené vlasy a vystrašenú tvár. Bežala smerom ku mne a vyzerala prekvapene, že ma vidí.

,,Adalein!" 

,,Uteč, Katarína! Bež opačným smerom. Dostaň sa von z lesov a neotáčaj sa pokým nebudeš na inom kontinente!"

,,Neopustím ťa, sú za mnou, chcú sa so mnou pohrať a zabiť ma." Pichlo ma pri srdci, myslela som si, že Markus pomôže aj jej. 

,,Neublížia mi, ale teba áno. Zmizni, nájdi pomoc a prídi po mňa. Bež!" Postrčila som ju a Katarína sa dala do behu, pretože sme počuli chlipne hlasy mužov. Bola som rozhodnutá, že ich zabavím a doprajem čas Kataríne na to, aby utiekla. 

Muži ma uvideli a prekvapene zastali a čumeli po mne. Jeden z nich sa spamätal a nahlas sa rozosmial. ,,Ale aký to vtáčik nám vletel do hniezda. Za teba mi dá vládca Robert, najväčšie uznanie. No tak kráska, mňa sa nemusíš báť." Bol odporný a musela som si priznať, že to bol kus obrovského chlapa, proti ktorému som nemala najmenšiu šancu. Proti žiadnemu mužovi tu, som nemala šancu! Možno som sa mýlila, nemôžem poskytnúť Kataríne čas na útek. Alebo som mohla?

,,Choďte nájsť červeno-vlásku!" povedal ďalší a traja muži súhlasne prikývli, chceli sa rozbehnúť za Katarínou, no ja som zdvihla ruky. Toto ma buď zachráni alebo na mieste zabije!

,,Ešte krok a všetkých vás podpálim a prekľajem." Vedela som ako sa féri báli nás férskych čarodejníkov. Niektorí na vlastne oči videli, čo dokáže naša mágia urobiť. Zničila predsa celý férsky svet a odvtedy sme museli žiť v tom ľudskom. Utláčaní. Muži sa prestali hýbať, ja som zdvihla ruky a tvárila som sa, že sa pripravujem ich podpáliť. 

Ja som však mágiu absolútne používať nevedela! Skôr by som podpálila sama seba ako ich. To však oni nemohli vedieť. No tak Katarína, bež rýchlejšie. 

,,To neurobíš, čarodejnica!" 

,,Teba roztrhám mojou mocou na malinké kúsky!" Planá vyhrážka, ale dala som do môjho hlasu všetok hnev, ktorý vo mne bol. Muž spravil krok dozadu. Nemohli si byť istí, či ich naozaj všetkých nepozabíjam. 

,,Ak niekto z vás pobeží za princeznou, váš život bude mimoriadne nešťastný a všetko zlato, ktoré sa vám dostane do rúk, sa premení na hlinu. Všetky cundry, ktorých sa dotknete, sa premenia na bosorky, ktoré sa budú uspokojovať nad vaším znechutením." Kde sa to vo mne bralo? Vedela som, že nie som vyškolená pravá dáma, no nad takýmito zvrhlosťami som nikdy nepremýšľala. 

,,Ale nehovor, Adalein. To by musela byť poriadna zábava!" Za mojím chrbátom sa ozval známy hlas. Však ja som zabudla úplne na Markusa! Otočila som sa, ale stále som rukami mierila na mužov. Markus sa vyškieral ako také slniečko a absolútne ignoroval moje vyhrážky. ,,Vy tupci, prečo ste nešli chytiť princeznú?" pýtal sa ako keby boli tá najväčšia banda hlupákov. 

,,Vládca, čarodejnica sa nám vyhráža, že nás zmení na popol a prekľaje nás." Obraňovali sa muži, no Markus sa nad ich hlúposťou zasmial.

,,Vy hlupáci, myslíte si, že keby naozaj nás mihnutím ruky dokázala zmeniť na popol, že by už aj ona dávno neutiekla s princeznou? Klame vás, hlupáci!" Muži sa však stále nedôverčivo na mňa pozerali. Moje odhodlanie mizlo a Markus sa ku mne začal približovať. Otočila som sa na neho.

,,Nepribližujte sa ku mne! Už ani krok, inak za seba neručím." Môj hlas sa však triasol od strachu a muži sa zasmiali. Očividne vytušili, že ich pán má pravdu.

,,A čo spravíš, Adalein? Kázal som ti, aby si zostala v posteli a tam ťa teraz aj odvediem!"

,,Premením vás na oheň!" znova som sa mu vyhrážala. Markus zastal a sladko sa usmial.

,,Skús to!" vyzval ma. 

Ďakujem vám za prečítanie. :)