Ohnivá duša ✔

82. Kapitola

Horúčka prišla presne tak rýchlo, ako Katarína predpokladala. Čo však nepredpokladala bolo to, že Milan to bral horšie, ako si myslela. Povedala by, že miestami aj blúznil. Nemohol však zomrieť na horúčku, bol to predsa fér, musel s tým len bojovať.

,,Je mi hrozná zima." Jeho zuby drkotali a zvíjal sa na zemi. ,,Zima." Zopakoval nahlas a rukami sa zahrieval.

Katarína sa pohla k nemu a zanadávala, keď potiahla aj boľavú nohu.

Hýbala sa pomaly, no dokázala sa k Milanovi priam doplaziť a prehodiť cez neho jeho veľký plášť, ktorý doteraz zahrieval ju.

,,Bude ti zima." Nespomenul ju, no ona sa snažila byť silná.

,,Budem v poriadku." Chcela ho ubezpečiť aby mohol pokojne spať.  Milan však na jej prekvapenie zdvihol plášť a pokynul jej, aby sa pod neho šupla aj ona. Kataríne zostávala zima a preto dlho nad tým nerozmýšľala a vliezla si do jeho náručia.

,,Otoč sa prosím ťa ku mne." Poprosil ju. ,,Chcel by som ti niečo povedať." Určite musel blúzniť. Katarína sa však aj tak pomaly otočila a bola prekvapená ako blízko majú pri sebe tváre. Videla každú jeho črtu. Bol krásny, oproti nej bol priam dokonalý s bezchybnou pleťou. Pocítila bolesť vo svojom srdci, pretože vedela, že Milan sa nepozerá na jej bývalú krásu, ale na špatnú jazvu a vychudnutú tvár.

,,Odpusť mi, že som si dovolil nazvať ťa podpriemernou. Nikdy som nevyslovil väčšiu hlúposť." Rukou jej prešiel po jazve. Vedela, že cítil tu jej neistotu, ten jej smútok nad stratenou krásou. ,,Nikdy som nedržal v rukách väčšiu krásu." Zavrel oči a svoj nos si položil na ten jej.

,,Máš halucinácie." Povedala mu smutný hlasom. ,,Zajtra si to už myslieť nebudeš."

,,Hlúposť princezná. Nemyslím si to od dnes, viem že si najkrajšia od momentu, keď som ťa videl nahú vo vani." Nestihla sa ani začervenať, pretože spotený Milan sa nahol a pobozkal ju na pery. Bola z toho tak šokovaná, že s ním ani nespolupracovala, no jemu to nevadilo.

XXX

,,Hádam sa na mňa Adalein, neurazíš za to, čo som ti povedal?" Neplánovala som sa na neho uraziť, bol to jeho názor. Viktor ma však niečím hrozne iritoval, ten jeho úsmev mi prenikal až do kostí. 

,,Nie som urážlivka, som..." Nemohla som ani dopovedať, pretože zdvihol varovne prst, aby som bola ticho. Niečo započul, niečo čo som ja nepočula.

,,Postav sa a pomaly prejdi za Mihom." Povedal to tak potichu, že ja sama som mala problém ho počuť. Bezmyšlienkovite som ho počúvla a opatrne som vstala zo sedačky. Podlaha nezavŕzgala a moje kroky neboli počuť. 

Započula som cudzie kroky. Niekto bol na chodbe a blížil sa ku našim dverám. 

Viktor znova ukázal smer, kam som mala ísť. Počúvala som, museli tam byť minimálne štyri osoby. Keď sa rozrazili dvere, rozbehla som sa za Mihom. 

,,Vstávaj!" Zakričala som na neho a zobrala som dva meče opreté o skriňu. Rozbehla som sa späť a uvidela som, ako Viktor zdržuje mužov svojimi holými rukami, šikovne sa im vyhýbal a smial sa im do tváre. Choval sa, ako keby bol nesmrteľný bojovník. 

Napadli nás féri, dosť ale chabí, nemali ani poriadne zbrane. 

Hodila som Viktorovi meč a ten ho chytil. Ľahko ním vyrazil férovi úbohú zbraň z ruky a poriadne ho sekol. 

Pripojil sa ku nám Mih a zatiaľ čo išiel bojovať s ďalším, ja som si vytypovala toho najväčšieho. Sekol ma po nohe, no pri mojom úskoku som zabránila tomu, aby mi sekol do mäsa. Odniesli to len moje nohavice na ktorých vznikla veľká diera. Možno by som aj mala príležitosť féra poraziť, no  od vzadu ho skolil Viktor a fér padol s prekvapeným pohľad na zem.