Ohnivá duša ✔

40. Kapitola

Jediné čo ma trápilo bolo to, že som sa nestihla ani rozlúčiť s Lukrecom. Bola som vystrašená, cestou som sa hrabala vo vlasoch, neumyla som si ich. Schovala som ich pod šatku a dúfala, že prejdem nevidená do izby, kde zo seba tú špinu zmyjem. Akonáhle sme s Markusom opustili sídlo Viktora, jej hlas sa vytratil z mojej mysle, prestala pre mňa existovať.

Všetci sme boli tak veľmi unavení keď sme konečne na obed dorazili do sídla. Markus mi pomohol zoskočiť zo Šípky a chvíľku ma podržal. Zatočila sa mi hlava, bola som unavená a musela som mať nízky tlak. Bola som tak veľmi slabá, Lana ma celú priam vycucala.

Keď sme vchádzali do sídla, prehovorila som po hodinách ticha na Markusa. „Markus, len dúfam, že nás nepríde privítať Robe..." ani som to nestihla dopovedať a už som videla Robertovu mužnú tvár, ako sa na nás usmieval a na mňa sa zazubil.

„Brat, vrátili ste sa nejako skoro, svadobná cesta vám, ehm, nevyšla?" začal podpichovať Robert. Keď si uvedomil aká som celá špinavá, sa na mňa zvláštne pozrel.

„Nemáme za sebou dobré dni, Robert, sme unavení."

„Napadol vás niekto?" Markus však špinavý nebol, preto tomu jeho starší brat nechápal.

„Áno. Napadla nás férska čarodejnica Lana, teda presnejšie napadla Adalein." Videla som ako sa Robert zasmial, pretože si myslel, že Markus žartuje. Keď sme sa však obaja na neho pozreli s vážnou tvárou pochopil, že nežartujeme.

„Ty, Adalein srdiečko, si predsa posledná férska čarodejnica."

„Kiež by som bola, vládca Robert." Dala som si dole šatku a odhalila svoje špinavé vlasy.

„Čo ťa zakopala pod zem?" opýtal sa ma Robert.

„Ja neviem, posadla ma." Markus sa zasmial aby uvoľnil atmosféru, ale ja a Robert sme na seba zazerali.

„Posadla? Markus ty vážne do sídla donesieš posadnutú férsku čarodejnicu?" Jeho hlas bol o oktávu vyšší a ja som si zložila ruky v bok. Fakt som nemala náladu na takýto rozhovor.

„Adalein je už v poriadku. Nebola posadnutá, len zveličuje." Tak veľmi sa bál svojho staršieho brata, že mu nepovedal ani pravdu. Čo keby Robert vedel, že mám okno?

„Len dúfam, že obaja budete koncom týždňa v poriadku. Organizujeme slávnosť."

„Odkedy ty Robert, organizuješ slávnosti?" opýtal sa ho Markus a ja som sa pozerala raz na Roberta a raz na môjho druha.

„No odvtedy čo si sa rozhodol priviesť do našej rodiny ďalšiu férsku služobníčku. Adalein som už hovoril, že ju dám slávnostne pomazať a stane sa vládkyňou Freosu." Prekrútila som nad nimi očami.

„Myslíš si, že je to vážne dobrý nápad? Nenávidí ju až príliš veľa bytostí, pokúsia sa ju zabiť. Nepovedz mi, že si pozval Alana Krumpsa," okamžite sa spýtal Markus, ktorý sa začal mračiť. Mojím telom prebehli zimomriavky.

„Alana?" zvolala som pohoršene a predstavila som si jeho a Pandoru. Pre Alana bola mŕtva Grace, pre Alana zomrel aj Ashein a Katarína bola preč.

„Ak ťa to poteší, Adalein, Ľudského proroka som zo zoznamu hostí vyškrtol." Prestrelil. Markus si veľmi dobre uvedomoval ako hlboko ma zasiahli Robertove slová. Len pri myšlienke, že by sa Ľudský prorok dostal ku mne tak blízko, ma napínalo. Moje telo sa roztriaslo strachom.

„ROBERT, to by stačilo!"

„Nebodaj sa tvoja družka urazila? Freos predstavuje silu nad všetky sily, pokiaľ má problém s niekým, mi to vybavíme. No rozhodne nenechám novú vládkyňu Freosu, aby sa prezentovala strachom z obyčajných ľudí.

„Neželám si, aby Alan prišiel." Markus s ním bojoval, no ja som ich skoro vôbec ani nevnímala. Sledovala som pokojnú Robertovu tvár, absolútne žiadne emócie, všetko mu bolo jedno.

„Neskoro, Alan rozhodne príde." Znova sa začali hádať, no ja som vypla. Napadla mi jediná myšlienka a to, že som chcela aby Alan prišiel. Chcela som byť pripravená a vlastnoručne mu vraziť dýku do srdca. Chcela som sa pomstiť za tých, ktorí sa mu už pomstiť nemôžu. Chcela som splatiť dlh Kataríne a prinavrátiť jej moc. Mala som na to príležitosť.

Moje myšlienky však očividne nemohli byť tajné, pretože Markus mi silnejšie stlačil ruku. Ako keby som počula, čo by mi povedal. Tvoja duša sa už nikdy neočistí, Adalein.

XXX

Markus mal úžasný nápad. Po hádke so svojím bratom sa rozhodol, že ešte jeden deň budeme leňošiť a poriadne si pospíme. Všetci bohovia, ktorí nás sledujú vedeli, že posledné dni boli dostatočne rušné. Keď sa ma Markus spýtal, či by som sa nechcela ísť okúpať, okamžite som súhlasila. Bola som tak unavená, obaja sme potrebovali odpočinok a ja poriadny kúpeľ. Zobrala som si pyžamo, ktoré mi ušili počas mojej neprítomnosti a zavrela som kúpeľňové dvere.

Keď som sa však otočila pyžamo mi vypadlo z ruky.

„Vážne?" zvolala som nahnevane šeptom a hľadela som do očí Lani. Pošúchala som si oči, no ona tam stále stála. A to som si myslela, že som sa jej zbavila!

„Potrebujem tvoju pomoc, Adalein," prehovorila na mňa a spravila krok bližšie ku mne.

„Markus!" skríkla som vystrašená a taktiež som začala cúvať.

„Si moja jediná nádej!" jej hlas neznel však panovačne, znel prosebne. Možno som nemala na Markus zakričať a mala som si ju vypočuť.

„Posadla si ma!"

„Nechcela som ťa posadnúť, nedokážem ovládať svoju moc! Chcela som ti len poslať odkaz."

„Aký odkaz?"

„Adalein, si v poriadku?" Počula som Markusov hlas za dverami a tak som sa stíšila.

„Áno, len som chcela, aby si pripravil komnatu na spánok, ak ti to teda nevadí," vyhovorila som sa a Lanina špinavá tvár sa na mňa usmiala. „Ten odkaz?"

Lana sa však začala okolo seba vystrašene obzerať. „Musím ísť, mohol by sa cezo mňa napojiť aj na teba a potom by sme boli obidve stratené!"

„Kto by sa napojil, nerozprávajte so mnou tak nejasno, neviete sa proste vyjadriť?"

„On nemá meno, neviem kto to je. Je to čierny tieň, ktorý ma drží pod kontrolou a na niečo čaká. Desím sa toho, Adalein, že čaká na teba. Zachráň ma a ak nie, tak sa aspoň zachráň ty." Lana sa pozrela znova na pravú stranu a len sa rozbehla cez stenu preč. Zmizla takisto ako prišla a ja som tam zostala stáť len s otvorenými ústami. Lukrec hovoril, že by ma zabila. Ona mi však povedala, že sa mám zachrániť.

Nie, o tom, že som ju znova videla, som rozhodne nemohla nikomu povedať.