Ohnivá duša ✔

44. Kapitola

Zobudila som sa skoro ráno na nočnú moru. Snívalo sa mi o Kataríne, ktorá bola obklopená príšerami, ktoré ju chceli roztrhať. Markusa som nechala spať a nočnú moru som išla predýchať na studený vzduch. Hneval sa na mňa, mal na to právo, no ja som sa hnevala tiež. Za čo? Za nespravodlivosť tohto sveta.

Zbehla som oblečená v tunike a v tesných nohaviciach namiesto kde sa trénovalo. Bola som tam prvá, tak som to aj chcela. Zacvičiť si trošku pokým prídu skutoční féri, ktorí tu mali trénovať. Keby ma tu videli tak by sa mi hlúpo vysmievali, čo som nechcela.

Postavila som sa znova pred vrece, no skontrolovala som, že mám mágiu hlboko chytenú v mojom vnútri. Nechcela som aby sa opakoval včerajšok, keď ma musela až Charlotta upokojiť a sľúbiť mi, že ma naučí čítať.

Desila som sa zajtrajška. Veľmi dobre som vedela, že ak nevymyslím ako sa dozajtra prepadnúť pod zem, už nikdy Freos neopustím. Práve zajtra ma mali pomazať za právoplatnú vládkyňu. Robert si to vymyslel dokonale. Ak ma dnes alebo zajtra nikto nepodreže, tak to už nikdy nedokáže. Zbaví sa ma bez toho, aby ho za to mohol Markus súdiť.

Udrela som do vreca, no znova ma ruka zabolela. Ako na tom ostatní môžu trénovať? Mám pocit ako keby som udierala do steny. Vydala som divný pazvuk a ruku si poriadne vytriasla. Znova som udrel a začala vydávať hlasnejšie pazvuky.

„Hádam ma nejaké vrece neporazí!" zvolala som frustrovaná a chcela som znova udrieť. Prerušil ma však nejaký hlas.

„Urob to ešte raz, Adalein, a budem ti musieť naprávať zlomený palec. Držíš zovretú päsť ako malé decko! Keď sa chceš naučiť udierať, najskôr sa niekoho spýtaj ako sa to má robiť." Rýchlo som sa otočila a za mnou stál vládca Robert so svojím typickým úškrnom na tvári. Neušlo mi ako si ma obzerá.

Poklonila som sa mu. „Vládca."

„Budeš mať modré prsty. Nevedel som, že sa učíš bojovať," povedal prekvapene a mne sa rýchlo rozbúchalo srdce.

„Nie je to jedno? Povedala som si, že v takomto sídle by som mala vedieť bojovať."

„Skôr brániť sa ako bojovať. So zlomenými prstami sa to však nenaučíš." Prečo sa chcel Robert do mňa starať? Nemohol proste zmiznúť? Došlo mi, že bolo skoro ráno a on bol na cvičisku. Čo tu robil? Prezrela som si jeho oblečenie a nemohlo mi ujsť, že plášť mal rozopnutý a pod ním mal mierne natrhnutý rukáv na tunike a krv.

„Odkiaľ idete?" spýtala som sa. Neušlo mu ako si ho prezerám.

„Z nočnej prechádzky. Rád chodievam kontrolovať niektoré kúty. Vieš o tom, že v severnej časti freoských lesov, vraj sídlia skutočné víly? Nádherné, ktoré utancujú mládencov k smrti. Občas si s nimi chodím zatancovať." Prevrátila som nad ním očami. Zabával ma úplne so zbytočnosťami. Víly neexistovali, určite sa bol zabaviť v jedných tých populárnych verejných domoch. Potreboval však samotný vládca chodiť von z Freosu, len aby našiel potešenie? Uvedomila som si, že až príliš nad Robertom rozmýšľam, a že Markus by si mohol zle vyložiť môj záujem o Robertovu osobu.

Otočila som sa mu chrbtom a znova som chcela udrieť do vreca. Na moje prekvapenie mi Robert chytil ruku a odzadu ma objal. „Adalein, prvá lekcia!" povedal mi a pevne mi vystrel moje prsty na pravej ruke. Neušlo mi, že ani necukol, keď si všimol moje jazvy. „Nikdy neudieraj, ak nemáš schovaný palec. Budeš ho ešte potrebovať. Päsť musíš zatnúť takto a otočiť tak, nechceš mať predsa zlomenú ruku. Tiež ti však radím, aby si neútočila rukami, pokým nie si zahnaná do kúta. Nauč sa kopať a využiť svoju váhu v ohybnosti a prefíkanosti.

„Fajn!" povedala som odmerane, no v skutočnosti som ho počúvala.

„Adalein, ak chceš mať ale šancu prežiť. Nauč sa behať tak, že ťa nič nedobehne. Musíš získať kondičku a spevniť si svaly na nohách. Je super vedieť udierať päsťami, no ešte lepšie je si zachrániť život útekom. Tu nie si na dvore Alana, nikto ťa nebude súdiť ak z boju utečieš a schováš sa. Sme Freosi, každý bojuje po boku smrti tak ako chce."

„Vládca, navrhujete mi, aby som radšej behávala. Behať vie predsa každý."

„Keď myslíš. Skús si zabehnúť okolo sídla. Uvidíš či je behať ľahšie ako udierať do tohto zbytočného vreca." Robert ma pustil, ani som si neuvedomovala ako mi rýchlo bije srdce. On to však podľa mňa veľmi dobre vedel. „Je to len moja rada, Adalein. Ja ťa k ničomu nenútim," usmial sa na mňa a zakýval mi. Pomalým krokom sa vybral späť do sídla.

Sledovala som ho. Keď som si uvedomila ako hlúpo hľadím na jeho miznúcu siluetu, tak som rýchlo potriasla hlavou a chvíľku len stála sledujúc vrece, ktoré sa nehýbalo. Možno mal Robert pravdu. Možno mi však chcel zle, chcel aby nemali problém ma zabiť. Kto vie, to asi zistím zajtra.

Pobrala som sa bližšie k sídlu, brala som odvahu na to, aby som sa rozbehla. Sídlo totiž už bolo hore a Freosi vychádzali von, aby pracovali. Bude trápne behať okolo nich. Zabijú ma už len za to, že som taká mimo.

Kašlala som na to, kašlala som na názory iných! Už pred dobehnutím prvého kolieska som bola zadýchaná a pichalo ma v boku. Robert mal pravdu, nebolo to ľahké a určite by som nikomu neušla. Zakašlala som a dala som sa znova do behu. Utrela som si spotené vlasy z čela a snažila sa nabrať rýchlosť.

Smiali sa mi. Neušlo mi ako veľmi boli niektorí zo mňa pobavení. Milo som sa usmiala na tých, ktorí sa tvárili, že ani neexistujem.

„Adalein, ty beháš?" spýtal sa ma Markus, ktorý išiel niekam so skupinou svojich mužov.

„Snažím sa ubehať k smrti," prehodila som s vtipom, no jeho zamračenie znamenalo, že tento môj vtip očividne nepochopil.

Dobehla som tretie koliesko a usúdila som, že potrebujem pauzu. Keď som sa vrátila späť do sídla, ušiel mi pohľad k oknám. Bol tam Robert, ktorý sa opieral o rám okna a sledoval ma. Sledoval celý čas moje pokusy o beh?