Ohnivá duša ✔

17. Kapitola

Ráno som naozaj dlhšie spala a do kuchyne som vkročila oddýchnutá a s dobrou náladou. Nejaká moja malá časť sa dokonca tešila na to, že večer znova uvidím Markusa. Prečo na mňa tak vplýval? Sadla som si na svoje bežné miesto pri Charlottu, ktorá si už pospevoval a chcela som sa dať do roboty. Líza ma však zastavila.

„Najskôr zješ raňajky, Adalein. Vládca mi ťa dal na starosť." Charlotta na mňa vyplazila jazyk a Líza mi pod nos strčila tanier s kašou a mäsom. Markus nezabudol, naozaj Líze prikázal, aby sa o mňa starala. Kedy to stihol?

„My však neraňajkujeme," povedala som, pretože nikto v kuchyni raňajky nedostal.

„My ostatní však nepotrebujeme trošku pribrať. Vládca ma poveril, aby som dbala na tvoju váhu a ty si len kosť a koža! Budeš jesť pomenej a často, nikto z nás s tým problém nemá." Bola to naozaj pravda? Žiadna žena, ktorá tu drela mi nezávidela, že dostanem toho viac?

„Proste sa nehádaj a jedz, Adalein!" ozvala sa Charlotta a ja som ich obe počúvla. Rýchlo som všetko zjedla a dala som sa do roboty, začala som šúpať zemiaky.

Spolu s Charlottou sme boli ponorené do rozhovoru o jej milom, keď v kuchyni zavládla nepríjemná atmosféra.

„Rorry, to je milé, že si náš prišla pozrieť." Líza sa okamžite chopila iniciatívy a ja som sa pozrela na Rorry, ktorá ma prepaľovala pohľadom. Hneď som zistila, prečo všetky dievčatá zostali ticho! Včera sa predo mnou strápnila a pred vládcom totálne ponížila, ešte som túto vtipnú historku nestihla vyrozprávať Charlotte, určite by sa smiala.

„Neprišla som žiaľ na návštevu! Adalein, poď, mám pre teba prácu." Určite som vedela, že som s ňou odísť nechcela. Čo ak by mi ublížila? Predsa sa mi už smrťou vyhrážala.

„Adalein, má prácu aj v kuchyni. Vládca povedal, že má večerne služby a do večere ju mám na starosť ja. Nechcem aby behala po sídle!" Líza sa postavila Rorry. Obe ženy na seba hľadeli so zdvihnutou hlavou.

„Nepovedz mi, že sa stávaš zatrpknutou. Odkedy ty Líza chrániš férske čarodejnice?" vysmievala sa jej.

„Odkedy im niekto neprávom ubližuje. Ak nemáš nič na srdci, odíď Rorry! Je tu až príliš veľa roboty." Nikto v kuchyni nevydal žiaden zvuk a všetci ich napäto sledovali. Dokonca ani vždy vysmiata Charlotta sa nesmiala a pozornými očami sledovala roztržku. Ja som si v duchu uvedomila, že Líza sa ma naozaj zastala.

„Adalein," vyslovila moje meno Rorry. „Ak budeš mať klebetné ústa, neskončíš veľmi dobre. Však jej povedz Líza, ako som skončila ja, keď som tu rozprávala o férskej čarodejnici, ktorú mali prepadnúť na slávnosti bludiska a navždy ju umlčať. Roznášať veci, ktoré zaznejú v komnatách vládca, sa neoplatí. Má to príšerné následky! Čiže ak započujem, niečo o včerajšom rozhovore s vládcom, urobím ti zo života peklo." Popravde mi bolo jedno, čo ďalej vravela. Chceli ma zabiť na slávnosti v bludisku.

Dodnes som si pamätala incident, ktorý sa v ňom stal. Vošla som sama do bludiska. Bola som nahnevaná za to, že sa na mňa Ashein vykašlal a išiel s Katarínou. Blúdila som v ňom, keď na mňa začala doliehať klaustrofóbia. Spustila sa obrovská búrka a sviečky, ktoré osvetľovali bludisko, zhasli. Bála som sa a zostala som v tme. Mala som pocit, že ma niekto sleduje. Čo ak to nebol len pocit?

„Vnímaš, Adalein? Či si až tak veľmi hlúpa, že mi nerozumieš? Nie sú tou dobrí muži a ty si až príliš krehká, nezvládneš život vo Freose."

„Pochopila som, môžeš odísť." Rorry sa víťazne usmiala a vážne vypochodovala z miestnosti. Nastalo ticho a všetci na mňa hľadeli.

„Čo sa stalo, Adalein? Vyhrážala sa ti včera?" slova sa ako prvá chopila práve Líza. Nechcela som to tu s nimi riešiť. Rorry, mala pravdu. Naozaj sa neoplatilo klebetiť a preto som pokrútila hlavou.

„Nie, nechajte to prosím vás tak. Nenechám sa od nej zastrašovať a nedovolím jej, aby si o sebe myslela, že je zaujímavá. Chcela len, aby ste klebetili." Charlotta si však očividne všimla moje smutné oči.

„Čo hovoríš na môjho syna Markusa?" opýtala sa ma s úsmevom Líza a prisadla si k nám a pomáhala nám. Vedela som, že chce rýchlo zmeniť tému, aby som zabudla na to fiasko, ktoré sa tu odohralo.

„Nemusíš predstierať Adalein, už vieme prečo si nažive. Si predsa družkou nášho vládu," ozvala sa hneď po nej Charlotta. Zamračila som sa.

„Netvrdím, že to nie je pravda, no skôr som jeho slúžkou akou družkou." povedala som Charlotte, ktorá sa zasmiala.

„Uvedomuješ si, ako by si to mohla využiť? Mohla by si sa stať vládkyňou Freosu a porodiť ďalších vládcov." Prevrátila som očami, pretože Charlotta preháňala.

„To by som rozhodne nemohla. Rorry by ma asi rozštvrtil, keby som na Markusa siahla. Je tu nejaká možnosť, že je zaľúbená do vládcu?" spýtala som sa Charlotty a tá prikývla.

„Je to možné, ale skôr to vidím na jej manipulatívnosť a sebeckosť. Nechce vládcu, chce vládnuť. V tom je dosť veľký rozdiel. Pred tým, ako prišla do Freosu, bola bezdomovkyňa. No ešte pred tým, bola dcérou veľmi slávneho a bohatého féra, žiaľ jej rodina bola zabitá pri zničený férskeho sveta. Očividne z tade pochádza jej obrovská nenávisť k férskym čarodejníkom. Nenarodila sa ako slúžka, narodila sa skoro ako princezná. Osud bol však k nej dosť krutý." To jej však nedávalo dôvod, aby bola odporná. Ani so mnou sa osud nemaznal, ale stále som tu stála, pokorná a láskavá k tým, ktorí boli láskaví ku mne.

„Čiže je dosť stará. Keďže žila ešte v starom férskom svete, musí byť staršia ako samotní vládcovia, ak sa teda nemýlim?" opýtala som sa a Líza mi odpovedala prikývnutím.

„Je staršia ako ja. No múdra ani zďaleka! Nepočúvaj ju, že vo Freose nevydržíš. Si tu štvrtý deň Adalein a celkom sa ti začne dariť. My sme si ťa obľúbili a vládca ťa má tiež rád," povedala mi Líza a moje srdce sa mierne rozbúchalo, a na tvári sa mi objavil prihlúpy úsmev.

„Sľúbili sme ti, že ťa ochránime. Rorry na nás nemá!" Charlotta do mňa štuchla.

Líza, ako sľúbila, do mňa tlačila každé dve hodiny, malé množstvá jedla. Bála som sa už viac jesť, aby mi nebolo zle. Po službe som išla znova s Charlottou do sprchy a potom do mojej izby. Charlotta, ma zabávala a čas letel. A ja som zabudla na moje povinnosti a na fakt, že ma vládca čakal. Spomenula som si na neho dosť neskoro.

„Charlotta! Však ja som zabudla na vládcu!" Nechala som ju tam sedieť na posteli a sama som vybehla z izby ako víchrica. Ktovie koľko som meškala.

„Adalein, kde si?" Zrazila som sa s ním na schodoch a moje srdce splašene bilo. „Stalo sa niečo? Ublížil ti niekto?" pokladal mi ďalšie otázky, keď uvidel moju zdesenú tvár. 

Ďakujem vám za prečítanie.:)