Ohnivá duša ✔

49. Kapitola

Na Robertovej tvári sa objavil úsmev. Vydesene som na neho hľadela a zahučala keď sa na neho naraz vrhli. Zatvorila som na chvíľku oči, no keď som ich znova otvorila, uvidela som ako jeden muž, ten väčší, leží na zemi s podrezaným hrdlom.

Robert sa otočil a šikovne porezal ďalšieho na pleci. Zatvorila som oči, keď muž zahučal od bolesti. Neznášala som krv, neznášala som takúto utópiu. Vracali sa mi späť spomienky na deň keď som prekročila prvú mŕtvolu. Na deň keď prišiel po mňa rytier Tristan a vyslobodil ma od Ľudského proroka. V ten deň padlo mnoho ľudí, ktorých počas nášho úteku zabil a ja som ich všetkých pokojne preskočila.

Schúlila som sa do klbka a schovala som si tvár. „Adalein?" mykla som sa keď Robert vyslovil moje meno. „Adalein, spravili ti niečo? Musím sa na teba pozrieť, poď sem." Ruky Roberta boli iné, neboli špinavé a tak smradľavé. Stále som mala schovanú tvár a zatvorené oči, no Robert ma zodvihol.

Voňal! Voňal úžasnou mužnou vôňou, prečo som si takéto maličkosti nikdy nevšímala? Robert ma odniesol do izby naproti tej, kde ležali tí chlapi, položil ma na oveľa krajšiu posteľ a donútil ma si dať ruky dole z tváre.

„Adalein, bolí ťa niečo?" spýtal sa ma znova a ja som mu ukázala svoj palec na pravej ruke. „Zase si udierala s vystrčením palcom? Vôbec si nepočúvala!"

„Počúvala, chcela som ujsť, nevyšlo to. Potom som kopala, no len som to zhoršila. Päsť bolo posledné čo..." nedopovedala som, pretože som prestala mať zatvorené oči a pozrela som sa na Robertovu tvár. Na pravom líci sa mu tiahla dlhá rezná rana.

„Už zase nie! Už žiadne jazvy na tvári," povedala som zdesene a utrela som Robertovi krv, ktorá mu z rany tiekla.

„To je v poriadku, Adalein." Nie toto vážne v poriadku nebolo! Veľmi dobre som vedela ako skončila Katarínina sečná rana. „Bolí ťa ešte niečo?" Došlo mi, čo Roberta v skutočnosti zaujíma. Ak by ma pripravili o počestnosť, nesedela by som len tak pokojne.

„Musíme vám to ošetriť. Budete mať špatnú jazvu na tvári, viditeľnú. Mám s tým skúsenosti." Robert len pokrútil hlavou nad mojimi obavami. Potom mi to došlo. „Ako to, že ste ma našli?" Zmätene ostal na mňa hľadieť a mne bolo jasné, že si očividne vymýšľa odpoveď. Sledoval ma? Nie, to by určite zakročil oveľa skôr.

„Počul som ťa, kričala si na mňa." Rozhodne som vedela, že som nestihla kričať práve na Roberta. Teda vlastne, myslela som na neho, keď som si spomenula čo ma učil.

„Povedzte mi, vládca, že viete čítať myšlienky." Nechty som mu zaborila hlboko do ruky.

„Občas, ale len tebe," priznal sa mi a ja som si povzdychla.

„A prečo ste mi to nepovedali, vládca?" spýtala som sa ho uštipačne. Robert sa na mňa zamračil a rana mu znova krvácala.

„Pretože som na to nemal právo! Môj mladší brat ma predbehol."

Išlo o to že som na isto vedela, že mám vytvorené puto s Markusom. Počula som jeho myšlienky a on počul moje. Prečo teda som mala vytvorené puto aj s Robertom? Robertove myšlienky som nepočula, alebo som si ich len miešala a myslela si, že sú Markusove?

„Nie je to možné! My dvaja nemôžeme byť predsa spojení. Ja už "druha" mám!" Pri slove druh som ukázala úvodzovky prstami.

„Na tom teraz nezáleží, Adalein. Doteraz ti to nevadilo. Odpovieš mi už, či ťa bolí niečo iné?" Doteraz že mi na tom nezáležalo? Očividne áno, keďže som o tom ani nevedela.

„Som v poriadku, som len znechutená. To vy vládca máte hrubú ranu na líci, nie ja."

„Aj Milan bude mať jednu, keď sa s ním porátam."

„Vládca Milan ma varoval. Povedal mi, že nemám zostávať v podzemí. Nazval ma hlúpou, keď som ho neposlúchla."

„Milan veľmi dobre vie aká si cenná, Adalein. Mal ťa zobrať preč ak o nich vedel. Aj tak si myslím, že ich poslal on, aby na teba počkali."

„Celý čas som si myslela, že to vy sa ma chcete zbaviť," priznala som sa Robertovi a on zdvihol obočie.

„Si moja rodina, Adalein. Si manželka môjho brata a tak tiež si..." Skočila som mu do reči.

„Som aj vaša družka?" Robert priložil prst na moje ústa.

„Až príliš milujem svoju rodinu, až príliš milujem svojho brata Markusa, aby som mu povedal, že mám s tebou určité prepojenie. Nemám na to právo mu to povedať. Zostane to v tejto izbe! Nechcem aby si na to myslela, a aby to Markus vedel."

„Ako to, že ma nepočul? Ako to že Markus neprišiel?"

„Netuším, možno to nejako ovládaš. Možno si chcela pomoc odo mňa." Všimla som si, že jeho rana sa už zasušila. Vyzerala, ale fakt krvavo a nechutne.

„Musíme vám umyť tvár, vládca," povedala som mu a on sa zasmial.

„To isté si ja myslím o tej tvojej. Kto ťa takto zmaľoval?" Robert mi utrel prstom pod okom a ukázal mi čierny prst. Slzy mi museli šminky rozmazať.

„Pred incidentom som vyzerala určite krajšie. Bola to dobrá práca, pekne ma upravila."

„Neprirodzene. Aj teraz vyzeráš ako umelá bábika, nepáči sa mi to. Poď musíme si umyť tvár a ísť hore na tvoju korunováciu, už ťa tam budú čakať."

„Prečo ste to navrhli, vládca, prečo mi chcete darovať prsteň?"

„Hovorím ti, Adalein, že si moja rodina a tykaj mi. Teda iba keď sme sami. Neviem či by sa naše zblíženie páčilo Markusovi."

„Hovoríš, že sme sa zblížili?"

„Nie za každého som ochotný schytať jazvu na celý život. Poď umyjeme si tváre a predstavím ťa supom ako moju budúcu... ehm, sestru?"

„Tak sestru, Robert, ako len budeš chcieť."