Ohnivá duša ✔

67. Kapitola

Topila som sa a pod vodou ma držali jeho ruky. Videla som ľudského proroka, ktorý sa mi vysmieval do tváre. Neodkázala som s ním bojovať, nedokázala som odtlačiť jeho ruky. Len pod vodou som sa snažila lapať po vzduchu. Kričala som, no zvuky z mojich úst nevychádzali. Boli to nekonečné muká, zomriem. Utopená mužom ktorého tak nenávidím, konečne ma dostal. Nerozumela som jednému, ako ma našiel? Ako prebehol cez ochrany?

V tom som uvidela nejaké iné ruky, mužnejšie a mladšie. Niekto ma pevne schmatol za hlavu a vytiahol ma na vzduch. ,,Zbláznila si sa!" Počula som mužov krik a začala som kašlať. Uvedomila som si, kto ma vytiahol z vody.

,,Sob." Zalapala som po dychu a vyslovila som jeho meno. Sob na nič nečakala a zdvihol ma z vane. Dusila som sa, skoro som sa utopila. No po ľudskom prorokovi, tu nebola ani stopa. Nechala som sa ním odniesť až do izby a tam ma Sob položil na postel. Bola som nahá a on si to uvedomoval tiež, pretože ihneď po mne hádzal župan.

,,Čo si stvárala? Keby som ťa neprišiel navštíviť, tak sa utopíš!" Vynadal mi. Sob po mne kričal a vedľa začali prudko klopať na stenu aby sme obaja stíchli.

,,Ja som sa nechcela utopiť, on ma držal pod vodou."

,,Blázniš Adalein? Keď som vošiel do kúpeľne, ty sama si sa zapierala o vaňu. Vyzeralo to, že sa chceš zabiť." Možno mal pravdu, ľudský prorok tu predsa nebol. Uvedomila som si, že som sa sama topila.

,,Videla som ho nado mnou. Cítila som ako ma tlačí ku dnu." Zmätene som sa pozerala na svoje ruky. Od doby kedy som bola zatvorená v chráme nemých v tom väzení, veľa toho sa zmenilo.

,,Adalein, on tu nie je. Je preč, ďaleko od teba. Nachádza sa na druhom kontinente, tu by ti neublížil. Nie je možné, aby sa dostal cez ochrany. Tu ťa ochránime." Vedela som, že ma chce upokojiť. Sob veľmi dobre vedel, čím som si prešla. Porozprávala som mu o každej príšernosti ktorú na mne ľudský prorok vykonal. Vyčítala som si to, no Sob ma poznal lepšie dokonca ako Ashein, nech mu je zem ľahká.

,,Nedokážem sa pred ním ubrániť, je v mojej mysli, požiera ma zvnútra." Pripustila som si to šeptom aby ma počul len on. Nikdy by som to nedokázala vysloviť nahlas pred inou osobou, musela som byť silná, mala som sa stať vrahyňou.

,,Adalein, hej pozri sa na mňa!" Prikázal mi a kľakol si ku mne. ,,Sľubujem ti, že ta budem budiť z každej jednej nočnej mory, že ťa budem dokonca strážiť aj vo vany a že nedovolím, aby nad tebou zvíťazil. Sám ti dám meč do ruky, aby si mu mohla zotnúť hlavu. Nedostane nás Adalein, ani mňa a ani teba." Myslel to úprimne vážne.

,,Ďakujem." Povedala som a môj pohľad padol na papier na stole. Sľúbila som Markusovi, že ho už cez naše puto neprebudím. Čo však mohol cítiť, keď som sa topila? Myslela som si správne, papier bol popísaný otázkami typu, čo sa deje a kde sa nachádzam a či som v poriadku. Nechcela som mu však odpísať pred Sobom.

,,Pôjdem si ľahnúť, neboj sa spánok budem mať krehký." Dal mi bozk do vlasov a s úsmevom a prianím pekných snov sa vyparil. Sob ma mal rád ako svoju menšiu sestru, ktorú dávnejšie zabili. On sa tiež chcel stať vrahom aby sa pomstil za svoju rodinu.

Hľadela som na dvere presvedčená, že sa možno ešte vráti. Nevrátil sa a tak som sa postavila na nohy. Markus to písal škrabopisom, rozhodne nie svojim úhľadným písmom. Bál sa o mňa.

Cítil som niečo znepokojivé, si v poriadku? Prečo sa mi neozývaš? Si na nejakej misií? Spíš? Očividne sa zbláznil, ako by som mu mohla odpísať keby som spala? Pousmiala som sa len nad tou myšlienkou . Načiahla sa po ceruzku a napísala tam jedinú krátku vetu.