Ohnivá duša ✔

90. Kapitola

Viktor si musel poriadne nahlas zanadávať, keď celý od krvi sa musel trepať slušnou ľudskou ulicou a malé deti, ktoré sa ponáhľali do školy, si na neho prstom ukazovali. Nemal sa biť, vedel to veľmi dobre, no ako mohol vedieť, že ten pasák mu hovoril pravdu? Viktor si myslel, že našiel Adalein v tom verejnom dome o ktorom mu rozprával ten chlapec. Cítil tam jej pach, no keď sa spýtal recepčného na ňu, bola na neho privolaná ochranka.

Zabil ich, nechcel, ale musel, pretože ho urážali a myslel si, že Adalein sa dostala do problémov. Pasák skúšal jeho trpezlivosť, keď mu naznačil, že z Adalein urobil ďalšiu z jeho kuriev, ktoré vlastnil. Nečakal, že Viktor mu zlomí nos a vybije niekoľko zlatých zubov. Až potom sa priznal, že Adalein sa tu ubytovala, no nakoniec aj odišla. Musel sa sám na vlastné oči presvedčiť o tom, že naozaj Adalein v žiadnej izbe nie je a že už musela byť dávno preč.

Práve preto mal náladu pod psa, pretože určite odišla len kúsok pred tým ako tam on prišiel. No znova ju stopovať bolo ťažké, jej pach sa mu miešal s pachom jeho vlastnej krvi. Kiež by mu niekto dovolil, aby si mohol poriadne umyť ruky, no nepredpokladal, že ľudia by ho vítali s otvorenou náručou vo svojich príbytkoch. Musel nájsť nejaký férsky dom.

Kráčal ďalej a dúfal, že Adalein, nie je až tak pred ním a že sa v tomto svete nikde nestratí. Bál sa o ňu viac ako by nahlas priznal. Nemal sa o ňu báť, bola manželkou jeho vládcu! Nemal si dovoliť na ňu myslieť, no Markus ju nešiel hľadať. To on išiel za ňou, aby sa jej nič zlé nestalo.

XXX

Konečne ma po dlhých rokoch utrpenia stretlo aj kúsok šťastia. Bola som vo férskej krčme, kde som si chcela kúpiť jedlo a dúfať, že tam nebude žiaden náboženský fanatik. Stretla som zaujímavého človeka, ktorý sa volal Alan. Alan bol vraj chodiaca encyklopédia a preto ho féri trpeli medzi sebou. Najskôr som sa stráchala s ním prehovoriť, neznášam ľudí, no Alan si ma vyhľadal sám a spytoval sa ma kam idem. Prišlo mi to podozrivé, ale aj tak som sa mu priznala, že idem na Thrónske územie nájsť sirénu a on sa len zasmial.

„Takže ty veríš tomu, že sirény existujú?" opýtal sa ma a na stôl mu položili krčah piva. Bola som prekvapená, keď ukázal, že jedno má priniesť aj mne.

„A ty neveríš? Prečo by nemohli existovať, mám dôkaz, že existujú." V skutočnosti môj dôkaz boli slová nejakého Damiána, ktorému vraj siréna zlomila srdce, idiot. Kto sa už len môže zamilovať do ženskej s chvostom, ako by ju potom mohol milovať? Nie psychicky ale fyzicky, pokrútila som len nad tým hlavou.

Prezerala som si krčmu, mali sme stôl pri krbe a občas sa na mňa pár férov usmialo, zväčša muži. Ženy ma prepichávali nedôverčivým pohľadom a vedela som, že odpočítali minúty pokým neodídem. Bolo tu však útulne.

„Ja verím, že existujú. No nepoznám osoby, ktoré by na sirény verili. Neukazujú sa na hladine, iba vtedy, keď chcú niekoho utopiť." Čiže by som si cestou mala nájsť návnadu, ktorú im podhodím. Zapamätala som si, čo mi Alan povedal.

„Čo ešte o nich vieš?"

„Všetko, chceš počuť o nich mytológiu? Vraj sú to nádherné príšery, ktoré ťa znesú zo sveta skôr ako si stihneš uvedomiť, že ťa topia. Sú neľútostné a nevedia myslieť. Len konajú."

„Fajn, to je mytológia. Čo nejaké fakty?" Ako by nemohli vedieť myslieť? Damián ju nazval Petruška, mala meno, musela mať aj nejaký rozum.

„Rozhodne sa nepomýľ ako ostatní a nehľadaj ich v Zálive morských panien, nenájdeš ich tam. Sirény nájdeš len v Zálive krutých Sirén." Zaujímavý názov, pomyslela som si. Tak veľmi originálny.