Ohnivá duša ✔

63. Kapitola

Priznávam sa, že ja sama som si mohla, za kruhy pod očami, ktoré sa mi ráno objavili na mojej tvári. Prebdela som túto noc s myšlienkami na to, ako pomaly Hayes rozpáram a zničím ju. Tiež som si ale sľúbila, že tá odporná ženská už nikdy neuvidí slzy na mojej tvári. Dokážem to, dokážem zostať silnou a dokážem jej, že som oveľa lepšia ako ona.

Ráno som si umývala tvár v chladnej malej kúpeľni, kde som mala malú latrínu a v sude studenú vodu s ktorou som sa umývala. Striaslo ma, keď mi voda stekala pod rukáv tuniky. Svoje vlasy som si očesala hrebeňom a upravila si ich. Bola som pekná, až na môj fialový nos, ktorý včera dostal peknú ranu od Hayes. Tiež vyzeralo hrozne moje telo, ktoré bolo dosekané a doráňané. Ako dlho vydržím tieto bolesti?

Vyšla som z izby a pobrala som sa tmavou chodbou až na jej samotný koniec. Zaklopala som silno na dvere, no nikto mi neotváral a tak som sa rozhodla vojsť. Našla som tam svoju priateľku Riley, ako hlboko spí. Mala len sedemnásť a už sa ocitla na takomto mieste. Tiež ju trénovali, tiež jej osudom bolo, aby slúžila Freosom a stala sa vrahyňou, no na tom spánku rozhodne bude musieť zapracovať.

Kľakla som si k nej a mierne som ju štuchla. Riley už bola zvyknutá, že ju takto chodím budiť a tak ma už ani nenapadla. Veľmi živo som si pamätala, keď som sa ju snažila takto zobudiť pred pár týždňami. Tiež si to pamätá môj krk, ktorý vtedy pevne zovrela.

Kývla mi na znak pozdravu a ja som sa na ňu usmiala. Pristúpila som ku jej poličke a hodila som jej čisté veci. Riley sa však postavila čím odhrnula prikrývku a poodhalili mi svoje nahé telo. Nebol to pre mňa šok, veľmi dobre som vedela, že spáva nahá a že so svojou nahotou nemá absolútne žiadny problém.

My s Riley sme väčšinou nehovorili o ničom. Jediné čo sme mali dovolené hovoriť, boli naše mená. Spočiatku mi aj písala na drevenú tabuľku, no potom pochopila, že neviem čítať. Boli sme skôr nejaké fyzické priateľky, potrebovali sme proste cítiť, že sa máme pri sebe. Spoliehali sme sa na seba.

Nemo som sledovala Riley, ktorá sa rýchlo dávala dokopy. Čakala som ju a uvažovala som nad tým, kde by teraz mohla byť Katarína.

Spolu s Riley a s pár žiakmi, sme vyšli pred sídlo. Mňa okamžite ovalila veľká horúčava. Chrám nemých sa nachádzal na Suttonskom kontinente, na tom najteplejšom kontinente aký na svete bol. Nebolo tu nič len púšť a pár vybudovaných rezervácií a práve sem som sa sama poslala. Markus ma varoval, no nepredpokladala som, že to bude až také zlé. Bola som poslaná do samotného pekla, aby som si prešla tými najťažším podmienkami. Mali pravdu, ak som zvládla prežiť mesiace na Suttonskom území, potom som už zvládla prežiť vážne všetko.

Cez vlasy som si dala šatku, aby neboli špinavé. Spoločne sme všetci išli až ku napájadlám s vodou. Každý deň sme mali na ráno tú istú robotu. Tu nič nebolo zadarmo a raňajky sme si museli surovo odpracovať, až príliš surovo povedala by som.

Ako bolo zvykom, zobrala som dve veľké vedrá, ktoré som naplnila vodou. Počkala som na Riley pokým urobí presne to isté a spolu sme sa dali po vyšliapanej ceste, cez dlhánsku púšť, plnú jam a kopcov.

Vždy už v polke cesty, som mala stŕpnuté telo a vedrá sa mi ťažko niesli. Občas som si myslela, že odpadnem a už ma nikto nikdy nenájde pod týmto žeravým pieskom. Dodnes som si pamätala, aké to bolo hrozné, keď som kráčala po prvý krát. Koľko krát som spadla do toho žeravého piesku, až som mala spálené chodidlá a ruky na ktorých, som musela niesť tie vedrá. Kráčala som a plakala som a práve vtedy ma uvidela Riley a pomohla mi. Pomohla mi vstať, keď som to už chcela vzdať a vrátiť sa do chrámu a od toho dňa, to bolo každý deň ľahšie a ľahšie, no stále sme spolu s Riley trpeli.

Trvalo celu hluchú hodinu, pokým sa pred nami začala črtať Dedina nemých, v ktorej bývali rodiny učiteľov, či starý učitelia, ktorý si chceli dopriať kľud od krviprelievania. A práve im sme nosili vodu. S Riley sme sa na seba usmiali a ako zvyčajne, sme zamierili do tretieho domu v prvej ulici. Boli to chatrče, no aj tak boli útulne a dalo sa v nich schladiť.

Už nás vítala milá, no trošku pri tele žena. Nemala som absolútne tušenie, ako sa volá, pretože ani v tejto dedine nebolo dovolené, nahlas prehovoriť. Zaujímalo by ma, ako sa tu tunajšie deti učili rozprávať, či v dospelosti neboli nejako postihnuté a nevedeli svoju reč. Mojou prácou však nebolo starať sa.

Žena nám otvorila dvere a ja a Riley sme doniesli ťažké vedrá až do chatrče, kde sme ich postavili do kúta. Automaticky sme si obe vyhladované sadli za stôl a žena nám už nakladala chleba. S Riley sme sa okamžite pustili do jedla, bola to jediná príležitosť, ako sa nasýtiť na celý deň. Bolo to málo, no môj žalúdok si už na to zvykol.

Širokým úsmevom sme sa poďakovali, keď sme dojedli aj poslednú omrvinku na drevenom tanieri. Odfúkli sme si a vyšli sme znova do teplého pekla. Chceli sme sa spoločne vrátiť späť do chrámu, no ja som spozorovala menší konflikt.

Riley si to nevšimla a kráčala ďalej, no ja som zastala a sledovala som malé dievčatko, ktoré mohlo mať maximálne šesť rokov. Bola tak roztomilá, malá hnedé vlásky, ktoré mala zapletené do dvoch vrkočov, no plakala a nad ňou sa týčili dvaja muži. Bola som šťastná za moje pozorovacie schopnosti a rýchle reakcie. Uvedomila som si, čo muži chceli s dievčatkom urobiť. V rukách jedného muža sa zablysol bič, spomienky sa vracali, koľko krát práve mňa zbičovali? Ak nie sto krát tak ani raz! No veľmi dobre som vedela, aké jazvy na tele po zbičovaní zostávajú.

Rozbehla som sa ku dievčaťu a v stotine som bola pred ňou. Práve keď muž ju išiel švihnú, som ja za ňu utrpela ranu. Moja ruka začala automaticky krvácať, no ja som bolesť ignorovala. Muž sa na mňa vyplašene pozeral a ja som mu vytrhla bič z rúk. ,,Sviniarovi sa zachcelo deti mlátiť!" Povedala som nahnevaným hlasom. Veľmi dobre som vedela, že ma to bude stáť veľa, že som sa odvážila prehovoriť. No teraz mi to bolo jedno, teraz si to užijem.

Napnula som ja bič a jedným švihom som prešla po mužovom chrbte. Ten vykríkol a padol na zem, kde zostal skuvíňať. Chcela som ho udrieť po druhý krát no niečia ruka ma zastavila. Bola to Riley, ktorá sa vystrašeným pohľadom na mňa pozerala.

,,Adalein musíš prestať, pretože budeme potrestané aj za napadnutie občana!" Tiež prehovorila a ja som počula jej jemný, no zároveň aj drsný hlások. Riley prehovorila kvôli mne a keď som videla žiakov, ktorí sa na nás pozerali mi bolo jasné, že obe akonáhle sa vrátime do chrámu, budeme potrestané.

,,Nemusela si Riley, bolo to moje rozhodnutie zachrániť to dievča. Ty si sa nemusela tiež obetovať."

,,Držím s tebou priateľka."

Ďakujem vám za prečítanie. Trošku kratšia kapitola, pred nedávnom som začala písať kapitoly okolo 2300 slov. Dúfam, že vám to neprekáža. :)