Black Heart

12.Alex

Zaklopala som na dvere domu svojich nevlastných rodičov. Dvere mi po chvíli otvorila mama. Najprv ostala zaskočená, ale potom ma objala a plakala.

,,Hneváte sa na mňa?"spýtala som sa a čakala som na maminu odpoveď. Pozrela sa na mňa a ja som videla jej uplakané oči.

,,Teraz už nie, ale mohla si nám povedať, že ideš pozrieť svojho brata."aha takže už rozumiem čo jej povedal môj brat.

,,Prepáč, chcela som ho spoznať. Keď som zistila, že ste mi nepovedali, že mám brata, tak som sa nahnevala a ušla som."povedala som a pozerala som sa na mamu s ľútosťou. Dúfam, že to pochopí.

,,Alex, ja ťa chápem, ale chceli sme ťa len chrániť. Tvoja biologická rodina nebola veľmi dobrá."povedala.

,,Mami, ty budeš moja jediná mama a žiadna ďalšia pre mňa neexistuje a tak isto aj ocko."povedala som a mama ma hneď objala a rozplakala sa ešte viac.

,,Mami, neplač."snažila som sa ju utešiť.

S rodičmi som sa navečerala. Večera prebiehala v tichu. Nikto nič nevravel a nikto sa ma nič nepýtal za co som bola veľmi vďačná. Nemám na to náladu.

Išla som do svojej izby. Poobzerala som sa, nič sa nezmenilo. Všetko je na takom mieste ako má byť. Vytiahla som mobil z vrecka a našla som v kontaktoch Lucasa. Pozerala som sa na to číslo. Odpísala som si ho, keď bol raz v sprche. Mobil som vypla a položila som ho na stolík. Ako to teraz medzi nami bude? Volať mu určite nebudem.

Išla som do svojej kúpeľne a pozrela som sa do zrkadla. Čo sa to so mnou deje? Záľubila som sa? Nie, to nie je možné. Napustila som si vaňu teplou vodou do plna. Vošla som do vane a ľahla som si. Ponorila som sa celá až kým som vydržala s dychom. Vynorila som sa a osprchovala som sa.

Keď som bola osprchovana, ľahla som si do postele a zaspala som.

Ráno som sa zobudila na klopanie.

,,Ďalej."povedala som a do mojej izby vošla mama.

,,Už je pol siedmej, ale ak nechceš môžeš zostať doma."posadila som sa a pozrela som sa na mamu.

,,Idem do školy."prikyvla a odišla. Pravdepodobne ma budú čakať raňajky na stole. Išla som hneď do kúpeľne a trošku som sa dala do poriadku. Vyžehlila som si vlasy a trošku som sa namaľovala. Nemaľujem sa veľmi, len tak prirodzene. Umyla som si zuby a obliekla som si modré jeansy a biele tielko, na ktoré som si dala čiernu mikinu. Obula som si biele tenisky a pozrela som sa do zrkadla. Môžem ísť.

Išla som dole do kuchyne za mamou a naozaj som už mala na stole raňajky. Sadla som si na stoličku a začala som jesť. Skôr som sa v tom jedle len hrabala vidličkou ako jedla.

,,Alex, je ti niečo?"opýtala sa ma mama. Pozrela som sa na ňu. Sedela oproti mňa.

,,Mami, asi som sa záľubila."Pozrela sa na mňa prekvapene a ja som pokračovala:,,Len neviem odhadnúť toho chlapca, pretože neviem čo cíti on, keďže sme také isté povahy."

,,No tak s týmto ti nepomôžem, keď ho nepoznám."povedala a stále sa na mňa pozerala.

,,Nevadí, toto si musím vyriešiť aj tak sama. Ďakujem."spokojne som dojedla svoje raňajky a išla som do školy. Neviem ako sa mám teraz cítiť, keď stretnem v škole Lucasa. Pred školou som čakala Lau. Čakala som ju asi len päť minút. Hneď ma objala.

,,Som tak rada, že už si v škole."povedala a ja som sa celý čas usmievala. Pred nami zaparkovalo Lucasove auto. Vystúpil z auta a celý čas sa na mňa pozeral a ja naňho. Zamkol auto a bez pozdravu išiel ďalej.

Pozrela som sa na zem a zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu.

,,Stalo sa niečo Alex?"spýtala sa ma Lau.

,,Nie, nič sa nestalo."snažila som sa odpovedať pokojne.

,,Nie? Myslíš si, že som nevidela tie vaše pohľady?"čakala čo odpoviem, ale keďže som nič nepovedala, tak sa ma spýtala:,,Čo sa medzi vami stalo, keď si nebola v škole ani ty ani on?"Pozrela som sa na ňu a rozmýšľala som či jej to mám povedať.

,,Boli sme spolu, celý ten čas."toto jej musí stačiť. Pozrela sa na mňa prekvapene. Položila mi ruku na rameno a povedala:,,Všetko bude dobre Alex a všetko sa vyrieši."

,,Ďakujem, Lau."

Išli sme do vnútra školy a hneď do triedy, keďže zostávala už len minúta do zvonenia.

Sadli sme si na naše miesta a keď prišla učiteľka do triedy, tak som sa snažila rozumieť tomu čo vysvetľuje. Nedalo sa to, stále som musela naňho myslieť.

Nastal čas obedu a ja s Lau sme išli na obed. Zastala som si do radu a bolo mi jedno, že sa nejaki študenti predbehli, nemala som na nič náladu.

Keď som sa dostala k obedu vzala som si tácku s jedlom a našla si voľný stôl. Lau si prisadla ku mne a obedovali sme.

,,Môžem vedieť čo sa medzi vami presne stalo?"opýtala sa ma. Nič som jej nepovedala len som ticho jedla a pozerala som sa na Lucasa. Pohľady mi opätoval, ale nechapala som prečo je ku mne taký ako keby ma ani nepoznal.

Keď skončila škola a ja som mohla už ísť domov, predtým som si zaniesla učebnice do skrinky. Našla som tam malý biely papierik. Bol poskladaný do malého štvorca. Rozbalila som ho. Bolo tam malým tlačeným písmom napísané Nekontaktuj ma, zabudni na mňa.

Viem presne kto to napísal. Určite to bol Lucas. Len on to mohol byť. Lístok som hodila naspäť do skrinky a odišla som. Nešla som domov. Išla som do jednej uličky, kde som vyrastala. Ulička plných feťákov. Staré spomienky. Zastala som pred domom, v ktorom som bývala. Bol už starý a opustený. Vošla som dnu. Všade bol prach a pavučiny. Bol úplne prázdny. Nič tu nebolo.

Nie. Už viac nechcem do toho spadnúť. Idem preč. Išla som cez celú uličku normálnym krokom. Za mnou išiel nejaký muž. Prenasledoval ma stále. Zrýchlil krok a ja tiež. Už som nevedela ani kde som. Začala som utekať. Slepá ulička. To nie. Muž sa ku mne približoval až prišiel ku mne.

,,Nechaj ma."povedala som a zrýchlil sa mi dych.

,,Prečo by som to ma urobiť?"spýtal sa ma a začal sa ma dotýkať.

,,Pomoc."Začala som kričať. Viem, že ma aj tak nikto nepočul, ale aj tak som kričala.

Pokračovanie na budúce....

Vote&Comment