Black Heart

28.Alex

Potom ako sme sa nasťahovali do nášho nového domu sa všetko obrátilo o sto osemdesiat stupňov. Lucasa vidím ráno na raňajkách aj to len niektoré ráno, vidím ho neskoro večer, keď príde do izby a hneď si ľahne a spí. Viem, že je unavený s toho všetkého, ale už sa nemôžem ani s ním rozprávať ani nič. Už s ním netrávim toľko času ako predtým.

Ráno som sa zobudila o pol siedmej, nechcelo sa mi už spať. Pozrela som sa vedľa na druhú polovicu postele a samozrejme Lucas tam už nebol. Prešla som si rukou po vlasoch a vstala som z postele. Išla som dole do jedálne, bola som celkom aj hladná.

V jedálni bol len Daniel:,,Lucas?"spýtala som sa. Daniel sa pozrel na mňa a povedal s úsmevom:,,Aj tebe dobre ráno. Pred chvíľou odišiel."

,,Zase."zamrmlala som si pre seba, ale Daniel to aj tak počul a snažil sa ma upokojiť:,,Alex, nemôžeš to takto brať, všetko prejde a bude všetko dobré."

,,Nebude, v mafii sa vždy niečo deje."povedaka som a sadla som si za stôl.

,,Nemôžeš to takto brať. Pozri sa, snažím sa mu pomáhať, ale nie všetko môžem robiť ja."zahryzla som si do croasantu a pozrela som sa na Daniela, ktorý nebol nadšený z môjho výrazu tváre.

,,Alex, sľubujem ti, že o pár týždňov sa všetko zmení."povedal mi Daniel a ja som sa naňho pozrela s nadvihnutým obočím a potom som povedala:,,Okej."prikývol a dojedol raňajky a potom odišiel. Zostala som tu zase sama. Teda ešte tu bola slúžka, ktorá nám varila a starala sa o dom. Bola milá a bola som veľmi rada, že aspoň ona je tu celý deň a môžem sa s niekým porozprávať.

Po raňajkách som sa prezliekla a namaľovala som sa. Len jemne, nechcela som nič výrazne. Vlasy som si nechala rozpustené. Zobrala som si ruksak a dala som si doň všetky potrebné veci. Vyšla som z domu a namierila som si to rovno do garáže.

,,Tom, môžem vás poprosiť o odvoz?"spýtala som sa nášho sluha, ktorý sa staral o autá.

,,Jasné, kde to bude?"spýtal sa. Tom bol mladý, mohol mať najviac dvadsať päť rokov. Bol to čiernovlasý chalan s hnedými očami.

,,K vile Montgomeryovcov."povedala som a Tom mi s úsmevom otvoril dvere. Rozhodla som sa navštíviť Zoey, chcem sa s ňou porozprávať.

Zaviezol ma k vile Montgomeryovcov, pomohol mi vystúpiť z auta. Poďakovala som mu a išla ku vchodovým dverám. Zaklopala som na dvere a otvorila mi slúžka s úsmevom.

,,Rada vás vidím slečna Alex."

,,Aj ja."povedala som nadšene a na chodbe sa objavila Zoey. Hneď ako mi videla, objala ma s úsmevom.

,,Tak som rada, že ťa už konečne vidím."

,,Aj ja Zoey. Veľmi."Pozrela sa na mňa s nechapavým výrazom a pozvala ma.do obývačky si sadnúť. Slúžka mi spravila čaj a Zoey sa ma spýtala:,,Stalo sa niečo?"

,,Neviem či ti to môžem povedať, nechcem sa sťažovať."povedala som jej a pomiešala som si lyžičkou čaj.

,,Alex, môžeš mi všetko povedať čo len chceš, rada ti pomôžem."povedala a snažila sa ma upokojiť.

,,Bojím sa, neviem čo je s Lucasom, vidím ho len niekedy ráno a v noci, keď si ľahne a hneď zaspí. Neviem čo sa deje."povedala som a napila som sa čaju.

,,Úplne ti rozumiem, tiež som to zažila. Musíš len vydržať, ja som to tiež musela vydržať, musela som sa prispôsobiť."povedala a pozrela sa na mňa s chapavým pohľadom.

,,Ano, ja tomu rozumiem, ale bojím sa oňho. Bojím sa, že už nebude taký aký bol predtým."

,,Lucas mi dospieva a ani si to neuvedomujem. Alex, dospieva, stáva sa zodpovedným. Musí čeliť problémom, tých problémov tu je veľa. Daj mu čas. Zbytočne ho nezaťažuj. Ja teraz tiež vidím Tobiasa len večer. Niečo sa deje a určite to je dôležité."prikývla som a dopila som svoj čaj.

U Montgomeryovcov som zostala až do večera. Zoey ma nechcela pustiť domov. Povedala mi, že nemôžem byť len sama doma a byť celý deň v dome zatvorená. Takéto stretnutie mi padlo veľmi dobre. Odreagovala som sa konečne a konečne som sa normálne porozprávala. Keď bolo osem hodín, už som išla domov. Veď som tam bola od rána dobre že nie. Aj Tobias už prišiel domov, takže je možnosť, že už aj Lucas bude doma.

Tobias mi vybavil odvoz a rozlúčila som sa s nimi. V aute som sa pozrela na mobil. Bolo mi divné, že mi nikto nevolal a zistila som aj prečo. Bol výbitý.

Auto zastalo pred naším domom a ja som vystúpila. Poďakovala som šoférovi a išla som dnu. Kľúče som mala, takže som si aj sama odomkla. Vošla som do domu, kde ma na chodbe čakal Lucas. Potešila som sa, keď som ho videla. Usmiala som sa na neho, ale na jeho tvári úsmev vôbec nebol.

,,Kde si bola?"spýtal sa hneď. Nebol nahnevaný, teda nevyzeral tak.

,,U tvojej mami."odpovedala som mu stále pokojne.

,,A mobil máš kde?"úsmev mi zmizol z tváre a ja som mu odpovedala:,,Vybil sa mi."

,,A to si ho nemôžeš nabiť?"opýtal sa a ja som zostala v šoku čo povedal. Došla mi trpezlivosť a už som bola nahnevaná aj ja.

,,A čo bolo také súrne, že si mi zrazu zavolal? Celé dni mi nezavoláš, vidím ťa len večer, ani spolu neprehovoríme nič, tak prečo si mi práve dnes musel volať?"zostal v šoku, bol zrazu ako skamenený. Nepovedal nič.

,,Kašli na to, teraz už je to jedno."povedala som a chcela som prejsť okolo neho ku schodom a ísť do izby.

,,Bál som sa o teba."povedal potichu a stále ma držal za ruku.

,,Len dnes?"opýtala som sa stále nahnevane.

,,Nie, Do riti Alex, Bojím sa o teba každú chvíľu, keď nie som s tebou. Myslíš, že ma to baví? Myslíš, že ma to baví, chodiť každý deň do skladu alebo k otcovi a riešiť mafiánske sračky?"dopovedal a pozrel sa na mňa.

,,Nič mi nepovieš, s kadiaľ som to mala vedieť? Som tu zatvorená celé dni a keď konečne niekam idem, tak som ja tá zlá. Išla som len k tvojej mame."povedala som a stále som bola nahnevaná.

,,Mala si mi to povedať."povedal znova potichu a moju ruku nepustil.

,,Zdvihol by si mi to? Naposledy keď som ti volala si ma zrušil. Nemalo by to zmysel."Pozrela som sa na naše spojené ruky. Slzy som mala na krajíčku. Nikdy sme sa takto nehádali. Všetko to zavinili tie posledné okolnosti, ktoré som si myslela, že budú najkrajšie v našom živote.

,,Ľúbim ťa a pochop, že sa len o teba bojím. Dejú sa strašné veci."

,,Tak mi to povedz. Pomôžem ti s niečím."Pozrela som sa naňho.

,,S týmto mi nemôžeš pomôcť, pomôžeš mi, keď budem mať vždy pri sebe ochranku. Všetko sa pokazilo. Vieš čo všetko by som dal, aby som sa vrátil do tých čias, keď som bol mladý a sprostý?"nad tým sprostý som sa pousmiala. To je celý Lucas.

,,Lucas dospeli sme. Už nie sme deti."povedala som.

,,Ja som už dospel, ty ešte nie Alex. Vydala si sa za mňa, lebo si musela, mohla si si užívať slobodu, cestovať bez toho aby ti niekto stále kráčal za pätami."povedal a pozrel sa na mňa zo smutným výrazom na tvári.

,,Vydala som sa za teba preto, lebo som chcela. Sme v tom spolu, nezabúdaj. Vieš čo by som dala za to, aby sme sa na chvíľu aspoň porozprávali? Chodíš domov v noci, neviem kde si, neviem čo robíš. Neviem o tebe nič a to ma ubíja."po líci sa mi skotúľala jedna neposlušná slza, ktorú mi Lucas zotrel palcom.

,,Daj mi čas, teraz ho potrebujem, keď som sa ti dnes nevedel dovolať, tak som začal šalieť. Išiel som hneď domov, kde tu nikto nebol. Potom mi až Tom povedal kde si."povedal a ja som ho pobozkala.

,,Aspoň mi niekedy daj vedieť či si nažive. Prosím."prikývol a potom povedal:,,Mňa sa len tak ľahko nezbavíš. A teraz ak dovolíš, rád by som tento večer strávil s mojou manželkou."uškrnul sa na mňa a ja som povedala:,,Nevolaj ma manželka, cítim sa staro."zasmial sa a povedal:,,Ako vieš, že som to hovoril tebe?"uškŕňal sa na mňa.

,,Lucas, mám začať žiarliť?"spýtala som sa ho s nadvihnutým obočím.

,,Prosím len to nie, žiarliacu manželku doma nestrpím."zasmiala som sa a zdvihol ma na ruky.

Vote&Comment

Ako sa vám páči časť? Neviem prečo, ale ja som s ňou spokojná.