Black Heart

36. Alex

Cítila som bolesť. Bolesť a stále len bolesť. V mojej mysli bolo veľa pocitov, otázok, na ktoré som ešte nedostala odpovede a strach. Strach, že som prišla o všetko. Bála som sa. Nebála som sa o seba, ale o ľudí okolo seba. Neviem čo sa stalo a to ma zabíja. Neviem čo sa deje s Lucasom. Neviem o nikom.

Otvorila som oči. Uvidela som bielu stenu. Nemocnica, vôbec ma to neprekvapuje. Bolela ma hruď. Nemôžem sa hýbať, pretože každé nadýchnutie je utrpením.

Po chvíli sa dvere otvorili a do izby vošiel muž v bielom plášti. Podišiel ku mne a pozrel sa na mňa.

,,Viete ako sa voláte?"opýtal sa ma a ja som mu odpovedala:,,Alex."nechápala som prečo sa to pýta.

,,Viete  čo sa vám stalo?"opýtal sa znovu a pozeral sa na prístroje vedľa mňa.

,,Áno, postrelili ma. Prečo sa ma to všetko pýtate?"opýtala som sa ho zmätene.

,,Pri tom postrelení ste spadla na zem, tak preto."odpovedal a pozrel sa do papierov.

,,No výsledky sú zatiaľ dobré."povedal si potichu pre seba a ja som spýtala jednu vec. Vec, ktorá mi stále výrila hlavou.

,,Je moje dieťa v poriadku?"spýtala som sa ho, ale jeho tvár náhle zmäkla.

,,Prepáčte mi, ale dieťa to neprežilo. Potratili ste."povedal a ja som začala plakať. Bolelo to. Nič som nepovedala a len plakala. 

,, Neplačte, môžte byť rada, že to dopadlo takto. Mohlo to dopadnúť aj horšie."povedal doktor, ale ja som to nebrala ako za dôležité. Moje myšlienky stále boli zamerané na to malé, o ktoré som prišla. 

Keď doktor všetko skontroloval a usúdil, že všetko je v poriadku odišiel. Pred koncom usúdil, že ku mne pošle psychológa, aby mi pomohol sa vyrovnať s tým, že som potratila dieťa. Ako som nad všetkým rozmýšľala, zaspala som. 

Neviem ako dlho som spala, ale keď som sa zobudila na gauči oproti posteli sedel Lucas a pozeral sa na mňa. Mal červené oči. Postavil sa a podišiel ku mne. 

,, Alex, mrzí ma to."povedal a chytil ma za ruku. Nepozrela som sa naňho. Pozerala som sa na gauč, na ktorom pred tým sedel. 

,, Alex."povedal znovu, ale ja som ho ignorovala. 

,, Ja viem, že všetko som zavinil ja, ale veľmi ma to mrzí."povedal znovu. 

,, Alex, prosím."pozrela som sa naňho a po líci mu stiekla slza. Peru som si stále hrýzla. 

,, Lucas, prišli sme o dieťa."povedala som potichu a on na to povedal potichu: ,, Nepovedala si mi o tom."neznel nahnevane. Znelo to ako výčitka. 

,, Ja viem. Mala som ti to povedať, ale bála som sa. Každý deň máš toho veľa a ja som ťa nechcela zaťažovať."povedala som mu a on sa pozrel na mňa. 

,, Ale toto sú dôležité informácie Alex. To nie je hocičo."povedal a pozrel sa do stredu izby. Začala som mať výčitky, pretože ja som zavinila, že naše dieťa neprežilo. 

,, Stalo sa."povedala som a nadýchla som sa. Znova sa mi chcelo plakať a nezabránila som tomu. Začala som plakať. 

,, Alex, nemôžeme to takto brať. Toto sú závažné veci."povedal už trošku nahnevane, ale ešte stále pokojne. Pozrela som sa na stolík, kde bola kytica ruží. 

,, Nemusel si si robiť starosti."povedala som a pozrela som sa naňho. 

,, To nie je žiadna starosť."povedal milo. Bola som prekvapená ako sa ku mne správa, keď ja sa k nemu nesprávam pekne. 

Deň za dňom rýchlo plynuli a ja som mohla ísť už konečne domov. V ten deň po mňa prišiel Lucas, ALice a Daniel. Lucas mi pomohol vstať z postele, aj keď som nechcela. 

,, Nemusíš mi pomáhať."povedala som nahnevane a chytila som sa Alice a Daniela. Lucas mi zobral tašku a spoločne sme išli k výťahu. 

,, Idem po schodoch."povedal Lucas a ja som sa na neho ani nepozrela. 

,, Alex, mohla by si byť milšia."povedal Daniel a ja som sa na neho pozrela s nadvihnutým obočím. 

,, Celé tie dni sa trápil, nevidela si ho."povedala Alice a ja som bola stále ticho. 

,, Zniesol by ti aj modré z neba a ty si stále ako nepríčetná."povedal znovu Daniel a ja som mu na to povedala: ,, Nevieš čo všetko sa tu stalo. Nevieš, že skoro každý deň ku mne chodil psychológ. Nevieš nič Daniel."znelo to nahnevane  a aj som bola nahnevaná. 

Stretli sme sa vonku pri aute. Daniel mi otvoril dvere na aute a ja som si pomaly sadla. Vedľa mňa si sadla Alice a chytila ma za ruku. Alice bola moja podpora celý čas. 

Kým sme išli domov, Lucas sa na mňa vôbec nepozrel. Volant držal tak silno, že mu beleli hánky na rukách. Bol nahnevaný a bolo to na ňom veľmi vidno. Cesta bola tichá, nikto nič nevravel. Ja som sa celú cestu pozerala na Lucasa, ktorý to určite postrehol, ale bolo mu to jedno. 

Vystúpili sme z auta. Lucas išiel prvý a ani sa na mňa nepozrel. My sme išli za ním a keď som vošla do domu, poobzerala som sa. Bolo to tu také isté ako predtým ako ma postrelili. Z obývačky vyšiel Tobias a hneď ma objal. Tešil sa, že ma vidí a ja tiež. Z obývačky vyšli aj Zoey s Tobiasom. Lucas bol niekde v dome, ale neviem kde. Bol veľmi nahnevaný. 

,, Som rada, že si už doma."povedala Zoey a usmiala sa na mňa. Ja som sa tiež pokúsila o úsmev. Tobias mal neutrálnu tvár. 

Celé poobedie sme sedeli v obývačke a rozprávali sme sa. Lucas sa ukázal len dvakrát a ani raz sa na mňa nepozrel. Dosť ma to mrzelo a trápilo. 

Keď Lucasovi rodičia odišli bolo už neskoro večer a ja som išla do izby. Alice ostala v obývačke s Danielom. Celý čas po sebe pokukovali, ale nejako ma to nezaujímalo. Zaujímal ma len Lucas. Otvorila som dvere na našej izbe a vošla som dnu. Bol tam a ležal na posteli. Čakala som, že sa na mňa pozrie, ale znova nič. Všetko sa kazí a najhoršie na tom je, že všetko kazím ja. 

,, Lucas?"nič  nepovedal. Odišla som z izby a išla som dole po schodoch naspäť do obývačky. Daniel s Alice tam boli stále a bozkávali sa. Hneď ako si ma Daniel všimol, odtiahol sa od Alice. 

,, Nehovor to prosím Lucasovi."povedal hneď a ja som mu na to odvrkla: ,, Ak si si nevšimol, ta máme tichú domácnosť. Alice, môžem v tvojej posteli spať?"spýtala som sa jej a ALice prikývla a povedala: ,,Kľudne, je to veľká posteľ, zmestíme sa tam dve."prikývla som a odišla som do Alicinej izby. Ľahla som si na posteľ a po líci sa mi spustili slzy. 

Po chvíli do izby prišla aj Alice a ľahla si ku mne: ,, Alex čo sa deje?"spýtala sa ma a ja som jej povedala: ,, Všetko som pokazila svojím správaním. Lucas ma ignoruje, potratila som."

,, Alex, nemôžeš to takto brať. On je tak isto nahnevaný ako si bola ty predtým, keď si bola v nemocnici."začala som si to uvedomovať. 

,, Všetko ma to mrzí. Ja neviem čo mám robiť Alice."povedala som zúfalo. 

,, Skúste sa o tom porozprávať alebo mu daj čas. Čas všetko vyrieši Alex."pohladila ma po ruke a usmiala sa. Som veľmi vďačná, že je tu so mnou. Po chvíli som zaspala a upadla som do ríše snov. 

Vote&Comment 

Áno aj takéto časti musia byť...