Black Heart

18. Alex

Ráno som vstala o pol šiestej, nechcelo sa mi už spať. Išla som do kúpeľne, kde som si umyla tvár. Oči som mala opuchnuté od toľkého plakania. Osprchovala som sa a obliekla som sa do čistého oblečenia. 

Mobil mi začal zvoniť. Kto mi volá o šiestej? Je to divné. Pozrela som sa na displej. Neznáme. Zdvihla som. Volal mi nejaký muž, ale podľa hlasu som ho spoznala. Bol to Lucasov otec. Pamätám si jeho hlas, keď som mu volala, keď sme utekali na tú chatu, aby sme sa zachránili. 

,, Ahoj Alex, dúfam, že som ťa nezobudil."pozdravil sa a ja som sa usmiala aj keď ma nevidel. 

,, Dobrý, potrebujete niečo odo mňa?"opýtala som sa. 

,, Musím ti niečo dôležité povedať, Lucas bol včera večer postrelený tvojím bratom."dopovedal a hneď ako to povedal som začala plakať. 

,, Nie, nič sa také nestalo."povedala som a stále som plakala. 

,, Je v nemocnici."povedal. Prečo môj brat musí byť taký psychopat?

,, Prídem za ním."povedala som a zložila som. Zobrala som si mikinu zo šatníka a obula som si botasky. Išla som dole po schodoch a z kuchyne som počula zvuky, mama asi pripravuje raňajky. Prišla som do kuchyne a keď som tam prišla hneď sa na mňa pozrela a nič nepovedala. Začala som hovoriť prvá: ,, Mami, prosím odvez ma do nemocnice."poprosila som ju s plačom. 

,, Prečo? Stalo sa niečo?"spýtala sa a  položila tanier na stôl. 

,, Lucas je v nemocnici, lebo ho včera večer postrelili."mama sa zatvárila zhrozene a hneď ako som to dopovedala ma objala. To objatie som tak veľmi potrebovala. 

,, Odveziem ťa zlatko."povedala a išla sa obliecť. Ja som išla hneď do auta  a počkala som ju, kým príde. Do nemocnice sme išli čo najrýchlejšie. V aute sa ma nič nepýtala za čo som jej bola veľmi vďačná, pretože som na to nemala náladu. 

,, Mám ísť s tebou?"spýtala sa keď zastavila pred nemocnicou. 

,, Nie mami, choď domov, ja potom prídem autobusom. Ďakujem za všetko."usmiala sa povzbudzujúco a ja som zatvorila na aute dvere. Rýchlym krokom som išla do nemocnice. Išla som na informácie, kde bolo jedno dievča. 

,, Kde leží Lucas Montgomery?"spýtala som sa. Musela som vyzerať hrozne. Uplakané oči, vlasy som mala zapnuté do vrkoča a na sebe som mala oblečenú mikinu, jeansy a botasky. 

,, Smiem sa spýtať kto ste?"spýtalo sa dievča. Bolo staršie odo mňa. 

,, Jeho priateľka."povedala som a dievča niečo napísalo do počítača. 

,, Je na treťom poschodí. Izba tristodvadsať."povedala a usmiala sa. 

,, Ďakujem."poďakovala som jej a rýchlym krokom som išla k výťahu. Nemala som čas toľko čakať, preto som išla po schodoch. Hľadala som izbu tristodvadsať. Bola na konci chodby a pri dverách stál Lucasov otec a na stoličke sedel asi Lucasov starký. Dosť sa s Lucasovým otcom podobali. Lucasovho otca som objala. Neviem čo to do mňa vošlo za nejakých iných okolností by som to neurobila. Plakala som. 

,, Môžem ísť za ním?"spýtala som sa ho a Lucasov otec prikývol. Nadýchla som sa a otvorila som dvere. Pri posteli sedela jeho mama a pravdepodobne starká. Po líci mi tiekli ďalšie slzy. Ležal tam tak nevinne. Ani sa nepohol. Lucasova mama sa na mňa pozrela, tiež mala uplakané oči, tak ako ja. Vstala a išla ku mne. 

,, Necháme ťa tu s ním samú."prikývla som a oni dve odišli na chodbu. Sadla som si na stoličku, kde predtým sedela Lucasova mama. Chytila som ho za ruku a palcom som mu ju pohladila. Potom som sa nahla k jeho perám a jemne som ho pobozkala. Keby som mu toto urobila niekedy inokedy usmial by sa. No teraz len ležal bez žiadneho pohybu.