Black Heart

11. Lucas

Sedeli sme sa na gauči, len tak po tichu. Nič sme nehovorili. Keď bolo také ticho, počuli sme zvuky. Alex sa hneď pozrela na mňa so strachom v očiach.

Rýchlo som zobral zbraň zo stola a postavil som sa. Počuli sme kroky a stále sa približovali. Zbraň som držal pevne v rukách namierenú na dvere do chodby, s kadiaľ sme počuli zvuky.

Dvere sa otvorili a v nich stál neznámy chlap.

,,Cely čas ste boli tu a skrývali sa. No teraz už dosť. Polož tú zbraň na zem Lucas."povedal a popri tom sa uškrnul. Neviem o mafii nič, čo mám teraz robiť? No teraz je už Lucas neskoro, mal si počúvať svojho otca, ktorý ťa to všetko chcel naučiť.

Pomaly som položil zbraň na zem a stále som udržiaval s ním očný kontakt. Zbraň mal stále namierenú na nás.

,,Ty si môj brat?"spýtala sa so strachom Alex.

,,Ano a ty musíš byť moja sestra."povedal a podišiel bližšie k nám. Zastal som si pred Alex a snažil som sa ju chrániť.

,,Veď ste sa nemali radi."povedal a pozrel sa na nás s nadvihnutým obočím. Obaja sme boli ticho a nič sme nepovedali.

,,Potrebujem sa s tebou rozprávať Lucas."povedal a teraz som to obočie zdvihol ja. Hneď ako si to všimol sa uškrnul a povedal:,,Nemusíš sa báť, viem, že s mafiánskymi schopnosťami veľmi skúsenosti nemáš."

,,Tak to ste uhádli. To nemám."povedal som.

,,Preto sa s tebou chcem dohodnúť. Nemám chuť si z nepriateliť rodinu Montgomeryovcov."zasmial sa a poobzeral sa po chate, ako keby niečo hľadal. Znova sa pozrel na mňa a na Alex.

,,Pôjdete so mnou a tvojmu otcovi zavoláš, aby nerobil unáhlené rozhodnutia, lebo skončíš zle."prikývol som som a vytiahol som si mobil z vrecka. Zavolal som otcovi, zdvihol mi hneď.

,,Otec, prosím nerob nič, ak niečo urobíš, tak pravdepodobne budem zabitý."povedal som pokojne. Čudoval som sa, že som bol až tak pokojný.

,,Nerozumiem ti, Lucas čo sa tam deje?"spýtal sa nahnevane.

,,Otec, najprv sa upokoj. Ten chlap sa chce so mnou dohodnúť, len nesmieš robiť unáhlené rozhodnutia. Dobre?"spýtal som sa a po krátkej pauze povedal:,,Dobre."

Hovor som zrušil a mobil som si dal naspäť do vrecka a pozrel som sa na toho chlapa.

,,Je to vybavené. Môžeš sa dohadovať."povedal som a čakal som čo mi na to odpovie.

,,Pôjdete so mnou. Alex sa to nesmie dozvedieť. Tá dohoda bude medzi nami chlapmi."prikývol som a tváril som sa úplne pokojne.

Išli sme jeho autom niekde ani neviem kde. Vedel, že nemôžem nič urobiť, keďže sa do mafie význam ako šéf kuchár do áut, takže vôbec sa do toho nerozumiem.

Zaparkoval pred domom. Nevedel som, kde sme, lebo bola tma.

,,Alex môžeš ísť."povedal a ja som sa zatváril prekvapivo. Prečo môže vystúpiť niekde tu?

Pozrel som sa na Alex a ona na mňa.

,,Tu bývam."povedala jednoducho a nahla sa ku mne, aby ma mohla pobozkať.

,,Alex môžeš ísť. Doma je o všetko postarané. Rodičia sa na teba nebudú hnevať."pozrela sa na mňa smutne a zároveň s láskou. Vyzerala inak ako tie dni predtým.

Odišla. Odišla domov. Musím si toto miesto zapamätať. Ona mohla byť už doma, ale ja ešte nie. Teraz sme išli neviem kam.

Znova zastal a vystúpili sme z auta. Kráčal ku domu a ja za ním. Mohol som ujsť, ale nechcel som. Chcem aby sa to všetko skončilo a keby som ušiel nič by sa tým nevyriešilo.

Vošli sme do obývačky, ktorá bola útulne zariadená. Keď si všimol, že sa obzerám tak povedal:,,Dom po rodičoch."sadol si na gauč a ja som si sadol do kresla, ktoré bolo vedľa.

,,Dal Alex pokoj."povedal a ja som sa zatváril prekvapene a celý čas som sa naňho pozeral. 

,,Viem kto ste. Viem, že celá vaša rodina je mafiánska a ty iný nebudeš. Viem, že ani strieľať nevieš, ale aj tak budeš mafiánom. Alex nie je dievča pre teba. Daj jej pokoj, lebo si nájdem tvojho mladšieho brata, ktorý by asi chcel ešte žiť."

,,Vyhrážaš sa mi?"opýtal som sa s úškrnom.

,,Nie, ja ťa len tak poučujem. Daj pokoj Alex, dám pokoj tvojmu bratovi."povedal úplne pokojne a čakal na moju reakciu.

,,Ako budem vedieť, že Alex bude v poriadku?"spýtal som sa.

,,Bude žiť u svojich rodičov, Bude chodiť do školy. Párkrát ju navštívim, ale inak jej dám pokoj a ty tiež. Prisahám, nechcem ubližovať sestre."

,,Dobre, ak necháš môjho brata na pokoji, tak to skončím s ňou."usmial sa a povedal:,,Vedel som, že sa dohodneme. V škole sa s ňou ani nestretávaj a už vôbec nerozprávaj. Viem o všetkom."prikývol som. Alex mám veľmi rád, ale môj brat je mi prednejší.

,,Môžem ísť?"opýtal som sa a on sa postavil a zobral si kľúče zo stola. Nechápal som čo robí.

,,Nie som až taká sviňa. Zaveziem ťa domov."nadvihol som obočie, ale ponuku som prijal.

Zaviezol ma domov. Otec ma čakal pred domom a vyzeral dosť nahnevane a mama plakala. Hneď ako ma videla ma objala.

,,Vravel, že sa chcel len dohodnúť."povedal som otcovi úplne pokojne aj keď on pokojne nevyzeral.

,,O čom ste sa dohadovali?"opýtal sa.

,,Poďme dnu. Nechcem to hovoriť vonku."Otec prikývol a išli sme do obývačky. Sadli sme si na gauč a ja som začal hovoriť.

,,Mám dať pokoj Alex a on dá pokoj mne."Viem, že som teraz klamal, ale nechcem mamu znepokojovať.

,,To je všetko?"spýtal sa otec a ja som prikývol.

Keď sa so mnou už nechceli rozprávať, išiel som do svojej izby. Konečne som si ľahol na svoju posteľ. Hneď ako som si ľahol som zaspal. Nemal som už chuť rozmýšľať nad tými okolnosťami. Alex mi bude veľmi chýbať, pretože som začal k nej niečo cítiť a už mi ju niekto berie. Ale nemôžem ohroziť môjho brata.

Bude to ťažké, ale ja to zvládnem. Viem, že moje city nie sú k nej ľahostajné a viem, že ani tie jej, ale je to tak a čo sa ma stať tak sa stane.

Vote&Comment