Black Heart

16.Alex

Pozrel sa na mňa. Nehneval sa, len mu to bolo ľúto. Sklonila som hlavu a odišla som domov. Nedokážem sa naňho pozerať, keď je smutný. Láme mi to srdce na veľa malých kúskov a každý kúsok bolí.

Prišla som domov. V dome nebol nikto len ja. Išla som do svojej izby. Zavrela som dvere a oprela som sa o ne. Pomaly som si sadla ma zem a slzám som nechala voľný pád.

Keď som počula buchnúť vchodové dvere utrela som si slzy. Postavila som sa a pozrela som sa do zrkadla. Mala som ich červené a slzavé.

Vošla som do kúpeľne, osprchovala som sa. Vysušila som si vlasy a vrátila som sa naspäť do izby. Tam ma čakala mama.

,,Niečo sa deje?"opýtala som sa.

,,Ano deje Alex, Niečo sa s tebou deje a nechceš mi povedať čo."povedala a ja som si vzdychla a povedala som jej:,,Páči sa mi jeden chlapec."

Zatvárila sa prekvapene a potom sa usmiala. Takáto odpoveď jej musí stačiť. Viac jej už nepoviem.

,,Mám ti nejako pomôcť?"spýtala sa a ja som záporne pokrútila hlavou.

,,Tak o šiestej bude večera, budeme večerať spolu. Prosím príď."povedala a odišla z izby. Určite sa so mnou chcú rozprávať a možno viem aj o čom.

Sadla som so ku stolu, kde som mala položený notebook. Zapla som si ho a začala som si robiť esej do školy na angličtinu. Po hodine prišla mama do mojej izby.

,,Ešte nie je šesť."povedala som a dopísala som vetu, ktorú som mala rozpísanú.

,,Ja viem, ale niekto za tebou prišiel."povedala a ja som sa zatvárila prekvapene a opatrne som sa spýtala:,,Kto?"

,,Taký pekný chlapec."hneď som vedela, že je to Lucas, keď to povedala.

,,Necháš ho tak dlho vonku čakať?"spýtala sa provokačným úsmevom.

Usmiala som sa na ňu, pretože sa zatvárila fakt smiešne.
,,Idem."povedala som a ešte raz som sa zasmiala. Išla som dole po schodoch, nikdy v živote sa mi nešlo takto ťažko. Nohy neboli nohy ale ako želatína. Obávam sa toho čo mi povie. Bude na mňa kričať? Bude mi všetko vyčítať? Od takého chlapca ako je on nikdy neviem čo čakať. Otvorila som vchodové dvere. Stál tam on. Celý vo svojej kráse Lucas Montgomery.

Usmial sa. To bola jeho prvá reakcia, keď ma uvidel. Usmial sa. Usmiala som sa tiež. Alebo skôr to bola snaha o úsmev.

,,Ahoj."neisto som sa mu pozdravila.

,,Ahoj."pozdravil sa aj on a za chvíľu čakal, kým niečo poviem. Nič som nepovedala a tak pokračoval.

,,Potrebujem sa s tebou porozprávať."povedal neisto zase on. Prikývla som.

,,Mohli by sme si ísť sadnúť do auta?"spýtal sa a pozrel sa do tmy, kde bol obrys jeho auta.

,,Mám znova riskovať únos?"spýtala som sa zo smiechom. Uškrnul sa aj on a povedal:,,To sa už dúfam nestane."

Zavrela som vchodové dvere a spolu sme išli k jeho autu. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca a keď som nastúpila, tak ich zatvoril. Prešiel okolo auta a následne si sadol aj on.

Celý čas som sa naňho pozerala a keď si to všimol tak povedal:,,Ja viem, že som veľmi pekný, ale slintať nadomnou nemusíš."Jasné ako inak. Zmysel pre humor mu zostal.

,,Toto nie je Žanetka."povedala som do ticha, ktoré v aute bolo.

,,Nie, moju Žanetku mi niekto poškrabal."povedal a celý čas sa provokačne na mňa pozeral.