Surprise (Harry Styles & Niall Horan - SK)

17. kapitola

Ďalšie ráno ma už nezobudil sladký hlas Dan ale Harryho otrasné kvílenie.

„Liam vstávaj. Musíme sa porozprávať" triasol so mnou.

„Čo sa deje?" rozospato som otvoril oči.

„Chcem sa s tebou rozprávať" pozrel na mňa nahnevane.

„O čom? Alebo o kom?" pozrel som na neho prekvapene a zívol som.

„O Lole" odpovedal mi a ďalej na mňa škaredo zazeral.

„O Lole? Stalo sa jej niečo?" zľakol som sa a rýchlo sa posadil až ma zabolela noha.

„Nič sa jej nestalo, presnejšie nič sa nezmenilo. Chcem len vedieť prečo si ju bral na večeru" pozeral na mňa tým svojim pohľadom, ktorý neveštil nič dobre.

„Harry, o čo ti ide? Chcel som jej len poďakovať za to, že ma dostala z izby a donútila ma sa znova usmievať" vysvetlil som mu.

„Nechceš ju?" pozeral na mňa skúmavo.

„Nechcem, Lola je len moja kamarátka a mimochodom ja mám Dan" zaškeril som sa víťazoslávne.

„Zase ste sa dali dokopy?" usmial sa na mňa už prívetivejšie, prikývol som.

„Vieš aký som šťastný?" smial som sa.

„Vidím, kiež by som aj ja mal také šťastie" usmial sa na mňa smutne.

„Ty chceš Lolu, však?" pozrel som sa na Harryho.

„Páči sa mi" povedal mi vyhýbavo.

„To nie je len o tom, že sa ti páči" podpichoval som ho, vedel som, že on sa do nej nakoniec zaľúbi.

„A o čom by to asi tak malo byť?" zasmial sa akoby nasilu.

„To musíš vedieť sám" žmurkol som na neho „Chcem spať. Mohol by si ma nechať?" opýtal som sa ho a znova zívol.

„Jasné už odchádzam. Zistil som čo som zistiť potreboval a to mi na dnes stačí. Mimochodom pozdravuje ťa Niall" zaškeril sa.

„Dlho tu nebol. Pozdrav ho odo mňa a povedz mu nech sa neprežiera tej zmrzliny lebo mu bude zle presne tak ako minule" zasmiali sme sa ešte spolu a potom Harry odišiel. Určite šiel ešte pozrieť Lolu. Chodil k nej pravidelne a podľa toho čo mi hovorili chalani sa s ňou dokonca aj rozprával. Ten chalan je nepoučiteľný, balí dievča ešte aj v kóme.

Neznášam nemocnice a hlavne tie dni, ktoré tu musím preležať tak sám. Dobre, prídu ma občas pozrieť chalani či rodičia, sem tam príde aj Dan ale aj tak chcem už ísť domov, nudím sa tu. Z môjho rozmýšľania o nenávidených nemocniciach ma vytiahol až akýsi malý chlapec, ktorý vošiel do mojích dverí. No, malý ako malý, mohol mať tak deväť najviac desať rokov.

„Ahoj" pozrel som na neho a pozdravil ho.

„Ahoj, ja som Taylor" predstavil sa mi a zaškeril sa.

„Ja som Liam" zasmial som sa.

„Čo sa smeješ?" pozeral na mňa nechápavo.

„Ale nič. Čo tu robíš?" opýtal som sa ho.

„Nudím sa" odpovedal duchaplne.

„Tak to sme asi dvaja, ale pýtal som sa skôr na to čo robíš tu, v nemocnici" milo som sa na neho usmial.

„Prišiel som za sestrou" stále sa usmieval.

„A ako sa teda má tvoja sestra?" opýtal som sa.

„Neviem, nechcú ma za ňou pustiť" zosmutnel.

„A kde máš sestru?" zaujímal som sa.

„Tam v takej jednej miestnosti kde je veľa prístrojov" opisoval mi.

„Neboj sa, určite ťa za ňou pustia. Mimochodom čo robíš v mojej izbe?" opýtal som sa.

„Pýtal som sa tety sestričky, že kde leží chlapec čo bol s mojou sestrou v aute keď havarovali a tak som teraz tu" usmial sa, no môj úsmev opadol.

„Ty si Lolyn brat?" opýtal som sa šokovane.

„Áno. Prečo?" pozeral na mňa.

„Ja len tak, nespoznal som ťa" usmial som sa nasilu.

„Veď si ma nikdy ani nevidel, tak je jasné, že si ma nespoznal" vyplazil mi jazyk, presne ako Lola.

„Si bystrý" poznamenal som. Nastalo trápne ticho.

„A ty si už bol za Lolou?" opýtal sa ma odrazu.

„Nie nebol, ani mňa totiž za ňou nechcú pustiť" pozrel som na neho a v tom momente vošiel do mojej izby doktor.

„Pán Payne chcete ísť za slečnou Andrew?" opýtal sa ma.

„Môžem?" pozeral som na neho ako vyoraná myš.

„Áno. Váš stav sa veľmi zlepšil, ak chcete môžete ísť za ňou" usmial sa a už aj odchádzal.

„Pán doktor, počkajte" pozrel som na smutného Taylora.