Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Prekliata Kayla, fláka sa s kadekým a ja sa potom musím vláčiť po nociach sama. A prekliaty Drew, že sa na mňa vykašľal a ožiera sa, zatiaľ čo mi sľúbil, že keď budem chcieť odísť, tak pôjde so mnou! Nechápem, prečo sa s tým ožranom ešte stále navlačujem. Mohla by som mať na lepšieho. Keby sme my dvaja nespĺňali kvót it vzťahu našej strednej školy, pradávno by som ho odkopla. Nechávam si svoje možnosti otvorené a vydržím to s ním do maturity. Sme spolu už štyri roky, teraz si to pokaziť nemôžem. Kopačky by znamenali, že jeho by všetci ľutovali, zatiaľ čo ja by som bola za prvotriednu mrchu.
„Rose, veď sa toľko neondi a vráť sa dnu! Správaš sa ako malá!" kričí po mne Drew z dverí klubu, kde sme spoločne oslavovali privítanie nového roku a jeho primitívny kamarát Andrew prebehne popri mne vyzlečený do pol pása. Tie ich trápne stávky ma vážne prinucujú zamyslieť sa nad tým, na čo sa s takýmito ľuďmi vlastne zahadzujem. Jún nemôže prísť skôr. Univerzita v Californii, o nepatrnú chvíľu som pri tebe!
„Naser si, Drew!" Otočím sa po jeho hlase, naštvane vystriem svoj prostredník s dlhým nalakovaným čiernym nechtom, s ktorým by som mu najradšej doškriabala jeho blbé oči, ktoré na moju smolu na mňa vždy zafungujú a nepochybne mu zajtra pre tie jeho blbé modré oči všetko odpustím. Má normálne prepitý mozog.
Sľúbila som svojim rodičom, Darcy a Kelanovi Sloanovým, distingovanej, vzdelanej právničke a riaditeľovi na našej súkromnej strednej škole slúžiacej pre privilegované decká so zazobanými rodičmi, že budem doma pred polnocou a momentálne je takmer pol druhej. Hlúpy Drew!
Pridám do kroku, kráčam v tmavej chladnej noci popri vysvietených ceduliach nočných klubov, v ktorých je zábava v plnom prúde. Všetci sa chcú na nový rok doriadiť, pretože si naivne predsavzali, že budúci rok budú z nejakého dôvodu svojimi lepšími verziami. Pravdepodobne klamanie sebe samým znie na začiatku roka príhodnejšie.
Pila som a nemám ani auto, pešo to domov nedám a rodičom volať nebudem, pretože si ich prednášku nechám až na doma. Už počujem tie kázne o tom, ako mi verili a vložili do mňa svoju dôveru a ja som ich sklamala. Hádam si vážne nemysleli, že sa domov na Silvestra vrátim pred polnocou.
Zastanem si na roh ulice a mávam rukou, snažiac sa odstaviť si nejaký taxík, no neúspešne. Naštvem sa a pokračujem ďalej v chôdzi, na pokožke pocítim chlad, okolo mňa sa zdvihne intenzívnejší vietor, v diaľke započujem ženský krik a prosenie o pomoc. Snažím sa nad tým povzniesť a neprepadnúť panike. Popila som toho dosť, zrejme si všetko len namýšľam.
Zapnem si svoj norkový kožuch až ku krku a ruky si zastrčím do vreciek. Obzriem sa za seba, pretože za svojím chrbtom započujem cudzie kroky a som si istá, že nepatrili mne a mojim vysokým šteklom. Nikto za mnou nie je. Ale ja som vážne niekoho počula! Otočím sa a kráčam ďalej dopredu, priam sa rozbehnem, beh v podpätkoch nie je pri priateľovi, ako je Drew, ničím netradičný.
Je tu neurčitý šum, ktorý ma núti prehodnocovať, či som vo svojom nápoji nemala zamiešané aj nejaké iné toxické látky, ktoré by mi mohli navodiť halucinácie. Čím ďalej idem, tým dezorientovanejšie sa cítim. Nohy ma vedú samé, ale okolie nachádzajúce sa okolo mňa nespoznávam. Ako som sa sem dostala? V tomto bode som presvedčená o tom, že ma niekto sleduje. Je za mnou. Viem to. Cítim ho. Otázne však je, prečo ho nemôžem vidieť?
Vysmieva sa mi. Smeje sa hlasno a strašidelne, mráz mi z neho behá po chrbte. Vyznie to ako kvílenie, čistá škodoradosť a satisfakcia plynúca z toho, že môj strach spočíva najmä v tom, že svojho súpera nepoznám. Chytím si rukou krk, pocítila som mierny chlad a keď si skontrolujem svoje ruky, je na nich rozstretá krv. Čerstvá krv. Presne taká, ktorú je cítiť po porezaní nožom. Chvejem sa a pustím sa do behu. Neviem, čo alebo kto to je, ale musím pred ním utiecť.
Bežím hustejšie do lesa, nedávam si ani prestávky a ledva stačím s dychom, no som poháňaná strachom a i keď je to hnusná emócia, prinajmenšom mám energiu utekať ďalej. Ale nestrasiem sa ho. Je mi v pätách a užíva si moju beznádejnosť. Nehľadím si pod nohy, a to sa mi stáva osudným. Konár pod mojimi nohami poslúži ako nápomocný prostriedok v boji, ktorý som mala prehratý už od jeho začiatku.
Ležím na zemi, pohnem nohou, z ktorej mi vystrelí ostrá bolesť a prinúti ma silno zajajkať. Určite ma počul. Určite vie, že tu ležím. Obrátim sa a plazím sa po zablatenej zemi, orientujem sa iba po hmate a keď sa pokúšam vstať, niečo ma zozadu zdrapne. Pripadám si ako handrová bábika, nielenže má nado mnou prevahu, pod jeho dotykom som neschopná sa hnúť. Je to tu. Moja posledná chvíľa. V hlave si premietnem celý priebeh svojho doterajšieho života a nekontrovane sa rozplačem. Privieram oči a uznávam svoju porážku. Vtom pocítim štipľavú bolesť na svojom zátylku a bez toho, že by som spoznala svojho nepriateľa, upadám do večného spánku.
