Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Kian, čo to vystrájaš? Zašil si sa do smradľavých tunelov, ako nejaký skrachovaný prípad, a my po sme po tebe div nezvolali celoštátne pátranie. Nevymýšľaj somariny a vráť sa s nami naspäť hore, kde to nepáchne výkalmi a krysami," prehovára ma Calo po tom, ako objaví moje útočisko. Nedal som im o sebe vedieť. Prial som si byť na chvíľu sám so svojimi myšlienkami.
„Nie je to iba rozmar, Calo. Ukrývam sa tu, pretože už ďalej nemôžem byť tým monštrom. Hlad ma nepretržite prekonáva, vyhráva nad nami, čo to nevidíte? Nie ste si vedomí toho, akými bezohľadnými sme sa v priebehu týchto posledných rokov stali? Nie je to správne a mňa to ničí. Radšej ostanem nadosmrti zavretý v tejto izolácii, akoby som mal o život pripraviť čo i len jedného nevinného človeka," prezradím mu dôvody, pre ktoré som sa odrezal od vonkajšieho diania a trčím na tomto mieste, kde som mal prvýkrát možnosť zoznámiť sa so svojím darom poézie osobnejšie.
„Ach, braček, vždy som hovoril, že si snílek a lietaš v oblakoch. Nie si zlý, len si proste naivný a doplácaš na to. Nemám ti za zlé, že sa pokúšaš byť za lepšieho a čistého človeka, lenže uvedom si jedno, neprestaneš byť tým monštrom. Tu si síce nad vecou, no po návrate budeš opätovne pokračovať v tom, v čom si prestal. Nahováraš si nezmysly. Naša nátura spočíva v zabíjaní. Preto sme získali túto obrovskú moc. Hodláš ňou plytvať? Ak hľadáš uznanie, od nikoho pochvalu nedostaneš. Ukracuješ sa o pôžitok kvôli nedosiahnuteľnému cieľu. Som tvoj brat, upozorňujem ťa dopredu. Ušetríš sa toho sklamania, keď zistíš, že nad tým prosto nemôžeš zvíťaziť za žiadnych podmienok. Nepozeraj sa na to ako na monštrum, zmier sa s tým, že to patrí k tebe. Je to tvoja súčasť, milý Kian," presviedča ma a jeho hlas znie odmerane. Pozorne ho sledujem, pretože okolo jeho stojaceho tela spozorujem niečo abstraktné a zvláštne. Purpurovýnebadateľný dym. Vskutku nezvyčajné.
„Odmietam sa stotožniť s myšlienkou, že byť zabijakom je moje celoživotné poslanie. Stalo sa z nás toto, to nepopieram. Nedá sa tomu nijak zabrániť, avšak je len na nás, či dovolíme, aby to monštrum bolo nad nami v jasnej prevahe. Sme pánmi svojho tela a mysle. To nemáš žiadne výčitky? Neškrie ťa myšlienka, že ubližuješ tým, čo za nič nemôžu? Vidím pred sebou ich tvár a oči. Ten vystrašený pohľad snažiaci sa nájsť riešenie a vyslobodiť sa. Ak tu existuje čo i len tá najmenšia nádej, že viac nebudem otrokom svojich inštinktovprahnúcich po krvi, potom táto obeta za to stojí. Vy traja, otec a mamka ste vítaní sa ku mne pridať. Som presvedčený o tom, že nám toto stiahnutie sa do úzadia pomôže," nalieham nástojčivo zachrániť nielen seba, ale i svoju rodinu, ktorá je pre mňa všetkým. Chýbajú mi a rád by som ich videl. Táto samota má svoje pre aj proti. Som opustený a spoločnosť mi robia iba moje básne a myšlienky.
