Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Ihneď túto mrchu vyveď z mojej izby, pretože za seba neručím!" vyhráža sa mi a fňuká ako také posraté rozmaznané decko.
„Meredith je oddnes tvojou novou spolubývajúcou a ty s tým neurobíš nič, ani keby si sa rovno na hlavu postavila. Nemám čas riešiť tu tvoje snobské maniere, Rosemarie. Všetci sú na izbách popárovaní, ty nie si žiadna výnimka. Nechci ma naštvať a zalez do izby," prikážem jej, pravdaže márne. Zatarasí jej cestu pred dverami a nehne sa z miesta.
„No tak, Rosescrew, nesprávaj sa ako malá a počúvni rozkazy. Vyznieš zúfalo a len čo sa strápňuješ," vytmaví jej kučeravá blondína a ja usudzujem, že tieto dve majú medzi sebou vonkajšiu históriu, ktorá nás troch nezahrňuje.
„Na vaše snobské melodrámy sa chytať nebudem. Okamžite sa obidve upokojte a nedonúťte ma použiť násilie. Bude pre všetkých jednoduchšie, keď ma počúvnete," dohováram im unavene, pretože som nečakal, že budem svedkom dievčenského hašterenia. Že ja debil som sem neposlal Kiana, aby to vyriešil.
„Ty hlupaňa, zúfalku vidíš ty vždy, keď sa pozrieš do zrkadla. Je ťažké prehltnúť, že sa tvoj drahocenný priateľ pokúšal dostať do mojich nohavičiek. No problém hľadaj v sebe, zlatíčko. Keď nemá nikoho, kto by ho dokázal dostatočne uspokojiť, musí sa obrátiť na niekoho iného," hovorí panovačne a škodoradostne sa jej vyškiera. Vyznie tak malicherne a povrchne. Toto dievča nemalo žiadnu chrbtovú kosť ani pred Calovým premenením. Darcy s Kellanom jej nedali žiadnu výchovu a so svojimi peniazmi ju zásobovali dovtedy, kým sa z nej stala táto filisterská malomeštiačka.
„Obidve okamžite prestaňte! Ponáhľam sa, takže to vybavím ručne-stručne," naseriem sa, aj moja trpezlivosť má obmedzené hranice. Chytím ich obe pod pazuchy, premiestnim ich do izby, a šmarím jej tam aj jej kufre. Privriem dvere a nechávam ich osamote.
Tá Červená ma počastuje nadávkami od výmyslu sveta, vykrikuje a vzpiera sa, no ja sa dnu nevrátim. Bežím čo najrýchlejšie ku Lowellovi, ktorý na mňa čaká pri bráne, a ja oficiálne prenechávam na starosť túto hašterivú strigu Kianovi. Aj tak na neho reaguje najpokojnejšie. Snáď sa mu podarí nejako jej prehovoriť do duše. Na mňa je príliš ukňučaná a urevaná. A mám z nej prekliatu migrénu.
„Čo ti to tak trvalo?" spovedá ma nedočkavo Lowell pri vstupe, keď sa premiestňujeme od Najvyššej stráže stojacej v pozore v čiernych kapucniach so vzpriamenými ramenami. Vytrácame sa z ich dosahu a smerujeme hlboko do lesa nachádzajúceho sa v blízkosti našej opustenej budovy.
Vyberali sme schválne miesto, na ktorom doslovne skapal pes. Odľahlá štvrť na samotnom kraji mesta bez známky ľudskosti, ktorá by našich nových zbytočne dráždila a nútila strácať chladnú hlavu. Poznám ten pocit predátora, ktorý zacíti svoju korisť a bezpodmienečne ju potrebuje dostať do svojich pazúrov. Všetko racionálne sa vytratí. Kompletne sa vymknete spod kontroly a nezastavíte sa pred ničím, až kým ten neutíchajúci hlad neuhasíte.
