Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
„Náš drahý braček sa vybral k Sloanovcom po kufre a oni ho trafili. Preto sa nehýbe," vysvetľujem Kianovi, keď za sebou ťahám Lowella do svojej pracovne. Stále na neho pôsobia paralyzujúce účinky blenu čierneho.
„A ty si zas bol za Calom, sme si kvit," pravdaže mi vracia úder s mojím neuváženým krokom a ja ho tresnem na pohovku. Zostane presne v takej pozícii, v akej som ho uložil. Nehýbe sa mu nič okrem úst.
„Takže ste robili obaja veci, na ktorých sme sa spoločne nedohodli," skonštatuje Kian a posadí sa na stoličku oproti môjmu stolu.
Nevydržal som to a musel som ho ísť hľadať. Vedel som, že to bude zbytočné. Pokúšame sa mu prehovoriť do duše už roky. Po smrti našich rodičov nebol schopný odpustiť. Sloanovci nám všetkým ublížili. Zasiahlo nás, keď porušili dohodu a v snahe dokázať, že sme krvilačné monštrá, použili našich rodičov ako návnadu.
Chytili ich do pasce. Keď to najmenej očakávali, vybabrali s nimi a znehybneli. Vedeli, čo na nás zaberá a nechali ich vyhladovať na smrť. Nepili i týždne a keď ich pustili von medzi ostatných, napadli nevinného. V tom čase o nás ľudia nevedeli. A Sloanovci ich potrebovali presvedčiť, že sme pre ľudstvo hrozba. Prinútili ich vidieť v nás obyčajné beštie. Bol to prvý úlovok mladého Kellana. Jeho otec mu odovzdal žezlo do rúk.
Naše mierové nažívanie s ľuďmi sa skončilo. Stiahli sme sa do úzadia, na samotný kraj, kde nás nikto nenašiel. Zabudlo sa na to, že existujeme. A my na seba neupozorňujeme. Je nebezpečné ukázať pred nimi vlastnú identitu. Považujú nás za zvery. A Calo ich v tom svojím správaním utvrdzuje.
„Ta malá by neprestala otravovať. Riskoval som svoj život pre to, aby nám s tým nepílila mozgy. V mojom prípade to ber ako dobrosrdečnú obetu," bráni sa Lowell a vytvorí cez svoj typický úškrn bolestivú grimasu. Vždy mal všetko na saláme. Z nás štyroch asi najdoviazanejší a najspontánnejší. Boli si s Calom podobní. Nielen výzorovo.
„Takže to nebol len tvoj pokus o hrdinstvo a šplhnutie si v jej očiach?" Kian ho má pravdaže už veľmi dobre prečítaného, a našťastie nie som jediný, ktorý si všimol Lowellove extrémne zaujatie tou povrchnou snobkou.
„Nie, to naozaj nebol. Trpím dostatočne, mohli by ste na to vy dvaja brať ohľady a radšej by sme sa mali venovať Rowanovmu menšiemu podrazu, nemyslíš, Kian? Šiel za ním bez nás dvoch a nebyť toho, že mám tento dar čítania myšlienok, asi by to pred nami aj zatajil. Nemám pravdu, braček?" pokúša sa vyvliecť zo svojho nesplnenia príkazu a uvádza do pozornosti moje nepremyslené navštívenie. Keby nebol ochrnutý, dal by som mu to vyžrať.
„Calova ničiaca skaza nepozná hraníc. Našiel som ho v tom schántralom depe, kŕmil sa nevinným dieťaťom. Nezastaví sa pred ničím. Dávno sme ho mali..." nedopoviem, pretože z Lowellovho výrazu usúdim, že som trafil do čierneho. Napriek všetkému v ňom ešte stále vidí nášho brata. Odpúšťa a ospravedlňuje jeho konanie, ktoré nemá so smútkom nič spoločné. Dotklo sa nás to všetkých. Nebol jediný, kto o nich prišiel. Lenže východisko nie je v ďalšom násilí. Za jeho chovanie ponesieme následky aj my.
