Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
„Nerozumiem, prečo je nejaký hlúpy Calo, či kto vlastne, v tomto bode dôležitý. Ak si nepočula, som vyvolená a dostala som dar živlu. To jediné by ťa malo zaujímať, trafená hus. Istotne musí byť náročné zmieriť sa s tým, že som ťa predbehla a získala takýto obrovský dar pred tebou," vychvaľuje sa sťa anglická kráľovná a na perách má nasadený víťazoslávny úškrnok.
Okej, nebudem zapierať, pravdaže ma štve, že táto prekliata žirafa získala akýsi živel, kým mne sa tu v ničom nedarí a prenasledujú ma neidentifikovateľné výjavy, no v tomto momente je to druhoradé, a moja chuť zahrdúsiť ju vlastnými rukami musí byť odsunutá nabok. Prinajmenšom dovtedy, kým z nej nevymámim podrobnejšie informácie.
„Mám ti priniesť korunu, žirafa? Na niečo som sa ťa pýtala, tak mi okamžite odpovedz! Čo ďalšie spomínali o Calovi?" nevydržím to a zvýšim hlas. Táto hlupaňa mi nesiaha ani po členky. Nikdy ma v ničom neprevyšovala.
„Ty chceš niečo odo mňa, nie naopak. Takže sa ku mne budeš správať s rešpektom, alebo si všetko, čo som počula, nechám pre seba. Vyber si." Laxne mykne plecom, prevalí sa na druhý bok a podoprie si hlavu rukou. Tá potvora ma má v hrsti. Každá ďalšia informácia o tom hlúpom Calovi sa mi momentálne zíde.
„Fajn, prepáč, som rozladenejšia. Povieš mi, čo ďalšie si počula?" opýtam sa a ona nadvihne záludne obočím. Uškŕňa sa a čaká, kým dodám aj to sprosté slovo na p, ktoré výsostne nenávidím. „Prosím ťa," precedím nevoľky a snažím sa o nasadenie čo najprívetivejšieho tónu.
„Prečo je to pre teba také dôležité?" stále mi neodpovie a namiesto toho pokračuje vo svojich otravných otázkach. Hlúpa žirafa, keby som od nej niečo nepotrebovala, poslala by som ju kadeľahšie a nezahadzovala by som sa s ňou už ani jednu ďalšiu sekundu.
„Jednoducho to potrebujem vedieť," tajím pred ňou svoj pravý zámer, je mi však nad slnko jasné, že to len tak ľahko nenechá a bude dobiedzať aj naďalej. Za tie roky priateľstva ju už poznám. Udivovalo ma, ako rovnaké sme my dve boli. Niekedy sa mi dokonca zdalo, že sme premýšľali rovnako. Bol to len klamlivý jav.
„A ja ťa potrebujem nikdy nepoznať a vidíš, že to nejde. Buď mi povieš, prečo je pre teba taký zaujímavý, alebo sa odo mňa nič nedozvieš. Rozhodnutie je celé len na tebe, drahá Rose," užíva si tú krátkodobú nadriadenú moc, ktorú nado mnou práve získala, a pramene hustých kučeravých vlasov si natáča na tie svoje chudé a dlhé prsty. Mám chuť ju roztrhať v zuboch! Začína ma vytáčať do nepríčetnosti. Niečo sa jej musí uznať, byť na jej mieste, vydieram ju a tiež by som jej nič nepovedala, kým by som za to na oplátku od nej niečo nedostala.
S poslednými zvyškami sebazaprenia, s ktorými sa ovládam, aby som ju opäť nechytila pod krk, sa vyrovnám a zakrývam svoje rozladenie. Uvažujem o tom, čo jej mám povedať. Mám jej prezradiť o svojom pláne utiecť odtiaľto? Ten je stále v procese realizácie. S jej informáciami by som mohla byť o kus ďalej. Neostáva mi nič iné, ak sa chcem odtiaľto niekedy dostať.
