Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! Această imagine nu respectă Ghidul de Conținut. Pentru a continua publicarea, te rugăm să înlături imaginea sau să încarci o altă imagine.
Ideme do mesta pre zásoby. Onedlho budú naši noví zverenci hladní. Chodievame tam len sporadicky. Len keď je to naozaj nevyhnutné, a premiestňujeme sa ako všetci ostatní na svojich autách, hoci by sme sa tam prepravili rýchlejšie, keby sme využívali svoje rýchle nohy. Na miestnej klinike pracuje Aldo Costa, prisťahovalec z ďalekého európskeho Talianska, ktorý sa po svojej premene začlenil do života práve u nás.
Žije medzi ľuďmi a pokračuje vo svojej chirurgickej praxi. Nezastavilo ho ani to, že bol pred stopäťdesiatymi rokmi premenený. Potreboval začínať niekde inde, na novom mieste a žiť medzi novými ľuďmi, ktorých vo svojom predchádzajúcom ľudskom živote nepoznal.
Obdivujem jeho sebakontrolu. Každý deň prichádza do vztyku s tým, čo je považované za hlavný zdroj našej potravy, ale nikdy nezaútočil. Na klinike o ňom, samozrejme, nikto nevie. Azda by vážne netipovali, že upír sa dobrovoľne podujme na zachraňovanie životov, keď predovšetkým ich branie je základným prvkom jeho jedálnička.
Päť rokov pre nás zaobstaráva balíčky s krvou od darcov z krvných bánk. Bez neho by sme prežívali len na tej zvieracej, a tá naše potreby neuhasí kompletne. Zo žiadnej z nich však nemáte taký pôžitok, ako z čerstvej. Tá uskladnená chutí proste len ako mrazená pizza. Obyčajná napodobnenina originálu, ale ani náznakovo nevyhovujúca tej pravej talianskej. To nám zvykne hovorievať Aldo.
Odstavíme s Kianom auto pri zadnom vchode a s čiernymi okuliarmi na očiach nepozorovane vstupujeme do monitorovanej budovy. Zadný vchod je najbezpečnejší. Prinajmenšom o tomto čase. Sestričky a doktori menia služby. Je omnoho jednoduchšie dostať sa sem nepozorovane. A keby aj nie, my dvaja sme v jasnej prevahe. Moja schopnosť ovládania myšlienok so sebou prináša isté výhody.
„Zdravím vás, mám pre vás len desať sáčkov. Nemocničný personál zbadal úbytok darovanej krvi a posvietil si na to. Je omnoho náročnejšie dostať sa tam a vziať väčšie množstvo. Neviem, ako dlho vás ešte budem môcť zásobovať. Celý systém je zabezpečený, po určitej hodine sa dovnútra nikto nedostane a cez deň tu pobehuje kopa ľudí, takže prepašovať niekoľko litrov krvi nepozorovane je ťažšie. Je mi to ľúto, snáď to postačí na niekoľko dní," privíta nás ustarostene a privrie za sebou dvere na sivej chodbe.
„Máme desať nových hladných krkov, toto nám nevystačí ani na týždeň. Ale čo už. Pôjdeme na lov."
„Majú podozrenie, že krv kradne niekto zo zamestnancov. Budem prvým podozrivým, keď sa do toho oprú detailnejšie. Táto práca je môj nový štít. Nemôžem si viac dovoliť riskovať. Na niekoľko mesiacov sa budeme musieť uskromniť."
„To je pravda, po tom všetkom, čo sa za posledné dni stalo, by sme na seba nemali pútať. Nepotrebujeme, aby prenikli informácie o tom, čo sme zač," Kian súhlasí s utiahnutím si opasku a ja zbystrím pozornosť, pretože za rohom začujem ženský hlas. Evidentne nejaká mladá a nová sestrička, ktorej náš pán Aldo Costa padol do oka a prihlásila sa ako prvá, že ho pôjde nájsť po tom, ako ho prišla hľadať rodina nejakého pacienta.
