Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
„Nechaj ju na pokoji, prosím ťa. Má z teba strach, dosiahol si svoje," zastihnem svojho brata pri prenasledovaní ďalšej z jeho vytipovaných koristí, a on sa po mne ani len nepozrie. Stojíme obaja na vysokej rímse architektonickej budovy radnice. Položím mu ruku na plece a hoci mu nevidím priamo do tváre, viem určite, že sa mračí.
„Moje drahé dvojča mi sem prišlo dávať kázne. Ak ťa poslal Rowan s úmyslom presviedčať ma o nesprávnosti môjho konania, nepochodíš u mňa, braček. S vami tromi ma viac nič nespája," odvrkne chladne a zaujato sleduje stredoškoláčku zdola. Srdce jej nekontrolovateľne búši, priam jej ide vyskočiť z hrude. Obzerá sa navôkol seba a pátra po ďalšej osobe, pretože si pripadá samučičká ako prst. Želá si len dostať sa domov, do pohodlia svojej postele a odkväcnúť pri sledovaní nejakej treťotriednej reality show o hľadaní tej pravej lásky na prvý pohľad.
„Žiadne kázne, Calo, si môj brat, chcel som ťa vidieť. Možno sa ty za našu krv už nepovažuješ, no ja ťa nikdy neprestanem považovať za svoju rodinu. Chodievam ťa navštevovať. Nie je to po prvýkrát, čo som za tebou prišiel bez Rowana a Kiana. Záleží mi na tebe," odvážim sa zájsť tesnejšie k nemu a otvorím svoju náruč. Preložím cez neho svoje ruky, postáva nehybne, tiež ma však od seba ani neodsotí.
„Keby vedeli, kam sa chystáš, tí dvaja suchári by ťa za mnou nepustili. Považujú ma za stelesnenie zla. V ich očiach som jedine zloduchom," ťažká si so smútkom v hlase a posadí sa na úzky výbežok. Nohy v čiernych kožených čižmách voľne zvesené, pričom s dievčinou, na ktorú pred mojím príchodom číhal, prestáva hrať jeho povestné hry pôsobiace na ľudskú psychiku ako záťaž.
Prisadnem si k nemu a zapozerám sa na jeho tvár. V minulosti bol z nás všetkých najusmievavejší. Prekypoval dobrou náladou a optimizmom. Z každej situácie sa dokázal vynájsť a našiel východisko. Počas vojenského výcviku by som sa bez neho dávno zložil. Nevydržal by som ten fyzický nápor spôsobený odlúčením od našich rodičov a bojovania na fronte.
Keď som bol na dne, on ma posúval a nahováral mi, že to vydržím. Dodával mi odvahu a silu pokračovať ďalej. Nespočetne veľakrát som si zaumienil, že to vzdám a padnem, akoby som mal žiť v tej neustálej tiesni. Stával som sa unaveným z toho neustáleho bojovania s minimom oddychu. Moja psychika sa narúšala. Neuvažoval som triezvo a videl som všetko čierne. Mal som dojem, že sa domov už nikdy nevrátime.
Calo ma v mojich najslabších chvíľkach podržal. Od nepamäti sme tu boli jeden pre druhého. Neboli sme len súrodencami. Spájalo nás čosi hlbšie. Miloval som svojich bratov rovnako, ale s Calom sme mali odjakživa dôvernejší a osobnejší vzťah. Niektoré veci som dokázal povedať len jemu, pretože mi rozumel zo všetkých najlepšie. Na to jednoducho nezabudnem.
Po zavraždení našich rodičov ten tlak neuniesol. Zosypal sa. Rany zo straty Aurory a jeho syna stále neboli zahojené. Utiekol. Dokonca ani mne sa nedarilo nájsť ho. Liečil sa po svojom. Keď sa vrátil, bol niekým iným. Ako prvé ho prezradili jeho oči. Predtým boli vo farbe tých Rowanových. Jantárové. Po návrate sa z nich stali krvavočervené, ukrývajúce v sebe neutíchajúci zármutok zo straty milovaných.
