Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Prídem o svoju slobodu. Vedel som, čo ma čaká. Odžil som si to s mojimi bratmi. A vždy som premýšľal o tom, ako sa budem cítiť ja, keď budem nútený rozlúčiť sa so svojimi rodičmi kvôli splneniu svojej občianskej povinnosti. Dovŕšil som osemnásť a mal by som sa cítiť dospelo. Budem vystavený bojovaniu na fronte. Mám strach. Nie som odvážny, ako moji bratia. Vždy som bol z nás štyroch najväčšia padavka. Opúšťam svoju izbu a tento dom bez záruky toho, že sa vrátim späť.
Rowan, Lowell a Calo spočiatku písali častejšie. Rodičia ich vehementne žiadali, aby sa z času na čas ozvali a dali o sebe vedieť. Ich listy sa postupom času a pribúdajúcimi rokmi stali kratšími. Niekedy sa podelia aj o krátku zábavnú historku z tábora. Že vraj sa tam všetci poznajú a dávajú na seba pozor. Sú jeden tím a bojujú za spoločný cieľ. Za našu vlasť. Malo by byť pre mňa cťou, že som bol vybraný.
Na druhú stranu je to skúška mojej mužnosti. Po mojom návrate sa zmení môj celkový pohľad na svet. Viem to, pretože som to zbadal v spôsobe písania mojich troch bratov. Ich celkový postoj vyznie v porovnaní s dobou pred odchodom inak. Sú rozvážnejší, premýšľajú rozumnejšie a vyspelejšie. Nie sú viac chlapcami. Stali sa z nich silní muži, ktorí majú niečo odžité.
Snáď sa mi tá skúsenosť zíde. Po návrate si nájdem dievčinu a spoločne si založíme rodinu. Teraz odchádzam a som slobodný. Vari je to asi o niečo lepšie. Bude mi ľúto za rodičmi, no nemusím sa aspoň strachovať o to, či ma moja vyvolená počká. Sám vidím, ako ťažko to Aurora nesie. Bez Cala pôsobí stratene. Celá naša dedina ju ohovára a ona ledva vychádza z domu. Hanbí sa ukázať sa druhým na oči, pretože je slobodnou matkou.
Bolo mi jasné, že raz tento deň nastane. Keď bol Rowan povolaný ako prvý, mal som len dvanásť. Vtedy som tomu až tak dobre nerozumel. Nebral som si to tak k srdcu. Pri lúčení s Calom a Lowellom mi dochádzalo, že je to omnoho vážnejšie, než som si vtedy myslel. A teraz je rad na mne. Stojím vo svojej útulnej izbe a zanechávam za sebou iba diela svojich obľúbených autorov. Pribalím si PuškinovuKapitánovu dcéru. Knihy sú to jediné, čo ma môže priviesť na iné myšlienky.
******
„Kian, synáčik môj drahý, dávaj si na seba pozor. Ten svet vonku je veľký a nebezpečný. Po príchode na front vyhľadaj okamžite svojich bratov a držte sa pri sebe. Dohliadnu na teba. Si ešte taký mladý, opatruj sa mi," prehovorí mama so vzlykom a silno ma stíska vo svojom otvorenom náručí. Jej slzy dojmú i mňa. Bol som svedkom jej rozlúčky s mojimi bratmi, a predsa je to teraz iné, keď to mám odskúšané na vlastnej koži.
„Zvládnem to, drahá mamička. Je moja povinnosť narukovať do služby. Budem si na seba dávať pozor, sľubujem ti. My štyria sa o seba postaráme," presviedčam ju s hraným sebavedomím, pretože v skutočnosti som na smrť vystrašený. Nemôžem ale dovoliť, aby to videla. Trápi sa a keby vedela, ako zaťažko je pre mňa odísť a nastaviť svoj krk pre našu krajinu, znášala by to omnoho náročnejšie.
