Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
Revala som a on ma videl. Nerada pred druhými ukazujem slabosť a zrovna pri ňom to platí dvojnásobne. Pán Neprípustný si zastal ku mne a hoci som ho poslala kadeľahšie, nepohol sa a nenechal ma na pokoji. Nevyznám sa v sebe. Akoby som strácala kúsky svojho ja, ktoré nahrádza niečo neidentifikovateľné. Moje predpovede o tom, že prichádzam o rozum, nemuseli byť zveličené. Neustále myslím na toho Cala. Havrania hlava sa správala podozrievavo. Na pár krátkych sekúnd som snáď aj uverila, že mi žiadneho Cala nespomínal, ale potom som si uvedomila, že som naozaj to meno počula vyjsť z jeho úst.
Metaforicky povedané, na mojich pleciach sa objavili dva protichodné hlasy, z ktorých víťazný bol práve ten o dôveryhodnosti mojich uší. Niečo mi tají. Preriekol sa a teraz chcel za sebou uhladiť stopy, bohužiaľ mu to nevyšlo. Nie som ich bábka, nebudú so mnou svojvoľne manipulovať a presviedčať ma o veciach, o ktorých som skalopevne presvedčená.
„Dala si si za cieľ byť bezpodmienečne za mrchu? O niečom to napovedá. Len skrývaš svoje nedostatky a slabiny," prehovorí do prázdna a posadí sa vedľa mňa do pohodlného výklenku na okne s mrežami. Upiera zrak pred seba, vlastne to ani nevyzerá tak, že by sa niekam pozeral, proste len nehľadí na mňa. Zložím si dole nohy a položím si ich chodidlami na chladivú podlahu.
„Niekto tu hovorí z vlastnej skúsenosti," nedám sa, pretože tou nemiestnou poznámkou ma rozčúlil a nemôžem dopustiť, aby som mu dala za pravdu. Tento neprípustný trkvas s tetovaním o mne nevie ani hovno.
„Uvažujem nad tým, či si bola takáto otravná aj pred premenou. Vážne nezávidím ľuďom, ktorí ťa museli trpieť," ľahostajne pokračuje v provokovaní ma a ak by som mu jednu uvalila, len čo by som potvrdila jeho domnienky.
„A ja zas uvažujem nad tým, či si bol takýto nevýrazný a suchopárny už aj ako človek. Nemusíš mi ani dávať odpoveď. Jasné, že si bol. Preberáš velenie, pretože túžiš byť vypočutý. Každý ťa prehliadal, bol si mŕtvy dávno pred smrťou," pritvrdím a bránim sa proti jeho slovným útokom rovnako urážkami.
„Nuž, možno máš pravdu. Akým človekom si ale bola ty? Ja som bol nevýrazný, a čo ty, Rosemarie?" neháda sa so mnou a aj keď mi môj názor o jeho charaktere nevyvráti, rozčúli ma svojím znechuteným a odmeraným hlasom o to viac.
Stíchnem a privriem očné viečka. Dlhé nechty zabáram hlboko do svojich dlaní, pretože to bolo buď to, alebo by som mu nimi vyškriabala oči.
Dotkli sa ma jeho slová. Urazil ma nepriamo. Je nad slnko jasné, že mnou opovrhuje, a mňa to nesmierne vytáča. Nemalo by mi záležať na tom, čo si o mne tento pajác s otrepanou kerkou na krku myslí. Problém však je ten, že mi záleží. Pozerá sa na mňa zvrchu. Pri pohľade do tých jeho jantárových dúhoviek pripomínajúcich pumu si pri ňom vyzniem menejcenne.
„Čo, dopekla, už len ty o mne môžeš vedieť? Zavreli ste nás sem bez nášho povolenia a rozhodujete o nás, ako keby sme boli v nejakom staroveku a nemali svojprávnosť. Ty sám sa hráš na veliteľa a budeš sa nado mnou vyvyšovať? Nemáš žiadne právo pozerať sa na mňa tak pohŕdavo!" hnev vo mne vzkypí a ja nie som schopná obrniť sa proti nemu. V posledných dňoch som akosi citlivejšia. V mojej hlave vládne bordel.
