Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dni sa tu vlečú a ja už ani poriadne neviem, odkedy na tomto príšerne nudnom mieste trčím. Deň po dni sa pokúšam prísť na akýsi plán úteku, lenže je to obzvlášť náročné, keď máte za svoju spolubývajúcu vašu úhlavnú nemesis, ktorú nenávidíte do špiku kostí. Prinajmenšom sa veci ustálili a od tej noci s výjavmi na stenách sa mi nič podobné neudialo. Stále neviem, ako by som si udalosti posledných dní mohla vysvetliť. Je tu veľká kopa nezodpovedaných otázok a nie som si istá tým, či ich zodpovedanie nebude skôr na moju škodu.
Zošaliem z tohto stereotypu. Nemám prístup k svojim sociálnym sieťam a nachádzam sa mimo celého toho vonkajšieho diania. Umieram od nudy. Ja som mala zábavný život, nebola som zavretá za štyrmi múrmi a nečučala celý deň do stropu. Potrebujem vedieť, ako sa im bezo mňa vodí! Nepochybne sú bezo mňa stratení.
Rodičia cítia beznádej, pretože prišli o svoju jedinú dcéru. Bola som oteckov maznáčik. Kúpil mi všetko, čo mi videl na očiach. Naposledy previazané červené BMW, vítajúce ma pred garážou nášho domu, keď som sa vracala zo školy, ako predčasný darček k mojim devätnástim narodeninám. V detstve mi nikdy nič nechýbalo. Žili sme si na veľkej nohe. Musím mame uznať, že sa vydala do dobrej rodiny.
Mala som rovnaký plán. Drew bol len krátkodobý úlet. Moja hračka na prežitie strednej školy. Nikdy nefiguroval v mojich plánoch do budúcnosti. Jedno však bolo isté, mala som ho pekne krásne omotaného okolo prstu. Ku sklonku dňa prišiel vždy žobroniť o moje odpustenie a nasľuboval mi hory-doly, len aby som ho neopustila. Pravdou je, že ten ožran a tá pobehlica by bezo mňa boli stratení, a nikto by o nich dvoch neoprel ani ten hlúpy bicykel, keby som sa neobjavovala pri nich ja.
Až doteraz som bola krotká, ale aj moja trpezlivosť má určité hranice. Tá prekliata Meredith okupuje kúpeľňu už poslednú hodinu a ja nepochybujem o tom, že mi s tým len brnká na nervy. Nie som zvyknutá na to, že sa delím o svoju izbu! Mám rada svoje súkromie a keďže ma oň ten debilný neprípustný pako pripravil, nenávidím ho za to ešte viac.
„Merebitch, urobila si mi konečne láskavosť a utopila si sa?" ozvem sa so sarkastickým tónom a vyklopávam jej na dvere s matným povrchom s vygravírovanými obrazcami čiernych krídiel. Čudné, že si ich všímam po prvýkrát. Pôsobia pomerne fascinujúco. Je to jeden z tých kúskov, ktoré by som dozaista vystavovala na svojom profile, keby som tu mala svoj poondiaty mobil!
„Nie, ale preukáž láskavosť ty mne a zadrhni sa! O čo ide? To si ani nemôžem dopriať poriadny kúpeľ?" provokuje ma, pričom dvere ostávajú aj naďalej zatvorené.
Chytím zlatú kľučku, jej rozeta vykresľuje roztvorený kvet a samotná rukoväť dotvára listy. Mám taký pocit, že je to pravé a nefalšované karátové zlato. Nielen nejaká lacná napodobnenina z medi, ktorá vám o niekoľko mesiacov zhrdzavie.
„Ty hlúpa žirafa, tú lacnotu zo seba nikdy poriadne nezmyješ. Zbytočne sa nesnaž a okamžite odtiaľ vylez. Na tú kúpeľňu mám rovnaké právo!" vykrikujem po nej a prestávam sa ovládať. Zlosť pomaličky ovláda všetky moje nervové zakončenia, ruky napäto stláčam pri tele a táto frustrácia mi nedovolí iba nečinne vystávať. Núti ma konať.
