Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! Această imagine nu respectă Ghidul de Conținut. Pentru a continua publicarea, te rugăm să înlături imaginea sau să încarci o altă imagine.
Prežívala som tú hrôzostrašnú noc raz a znovu. A nebolo to iba tak, že som si ju pripomenula vo svojich spomienkach, naozaj som sa nejakým spôsobom ocitla späť na silvestrovskej oslave, vyrobila Drewovi scénu a bola stíhaná neznámym páchateľom, ktorému som sa pokúšala utiecť. Videla som samu seba v tej situácii a hoci som chcela kričať a varovať svoje ja pred tým monštrom, iba som sa nečinne prizerala. Nepohla som ani prstom. Nepomohla som si.
Vyznelo to tak reálne. Mala som problém pochopiť, že sa jedná iba o ilúziu, ktorú nám navodila havrania hlava svojimi rituálmi so sviečkou. Ostatní si tú skúsenosť pochvaľujú. Rozplývajú sa, ako dobre im padlo čeliť vlastnému strachu a odžiť si nanovo ten moment, pri ktorom sme stratili svoju smrteľnú stránku. Opäť som jediná, ktorá rovnaké pocity nezdieľa. Nedá sa tvrdiť, že by mi to k niečomu pomohlo.
Cítila som sa zúfalo, beznádejne a stratene. Tým dievčaťom som bola ja. To ja som bežala o preteky s časom v snahe zachrániť si vlastný krk. Seba som videla zreteľne, svojmu útočníkovi som do tváre avšak opätovne nevidela. Keby som okolo neho prešla, nespoznala by som ho. A to ma štve! Nemám páru o vinníkovi, vďaka ktorému sa zo mňa pomaličky ale isto stáva blázon.
Žerie ma, že v mojom prípade sa nejednalo o uzavretie nejakej kapitoly. Nemám ten dojem, že by sa mi polepšilo. Práveže som ešte rozladenejšia a nervóznejšia. Čo robia ostatní inak, že na nich tie duchovné sprostosti zaberajú? V čom sú odo mňa lepší? Málo sa sústredím? Netuším, čo robím nesprávne. Som nesmierne frustrovaná. Nemám chuť ďalej tu sedieť a tváriť sa, že som nad vecou. Všetko mi začína prerastať cez hlavu.
„Rose, počúvaš nás?" Drgne do mňa vedľa stojaci Darius a so Sandy sa na seba veľavravne pozrú. Úspešne ich ignorujem už asi päť minút. Práve teraz nemám náladu byť v ich spoločnosti. Uvítam samotu a keďže to je vzhľadom na tú žirafu obývajúcu druhú stranu mojej izby vylúčené, stiahnem sa niekam inam.
„Prepáčte, zamyslela som sa. Čo ste hovorili?" ospravedlním sa a spýtam sa, akoby ma to fakticky zaujímalo a nemala som ich blbé reči o ničom na háku.
„Iba sme sa pýtali, ako sa máš? Si nejaká tichá a smutná. Ani sa ti nečudujem, aj mňa celkom dostalo prizerať sa na to, ako sa zo mňa vysával život. Ale k niečomu to bolo predsa len dobré. Prinajmenšom už vieme, že to bolo príšerné. Nechcem byť niekým takým," zdôverí sa nám dvom aj jeho expriateľka pomlčka najlepšia kamarátka, pritiahne ho za ruku k sebe a pohladí po bielych vyperoxidovaných vlasoch.
„Vy dvaja sa naozaj cítite odľahčene?" spýtam sa, pretože mi nejde do hlavy, prečo som jedinou, na ktorú to nezaberalo.
„Áno," odpovie Sandy nenáročky a keď zbadá, že zvraštím obočie, svoju odpoveď doplní o niečo podrobnejšie. „Teda nie hneď zo začiatku. Priala som si ujsť, nebolo mi to dvakrát príjemné, sú to jedny z najhorších spomienok v mojom živote. Ale pochopila som, že pred nimi nemôžem utekať donekonečna. Raz či tak by som sa k tomu večeru bola nútená vrátiť. Nezomreli sme. Hoci sme si to všetci v tých posledných sekundách mysleli, na druhý deň sme sa prebrali tu a získali sme druhú šancu. To, čo nás napadlo, bolo nebezpečné. Vžila som sa do toho. Nevieme, čo nás čaká, jedno je však isté. Za žiadnu cenu nechcem, aby sa zo mňa stalo také monštrum," priznáva sa mi a jej najlepší kamarát ju starostlivo pohladí po vlasoch.
