Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Skúmavo si prezerám všetkých desiatich, no ten štít okolo Rosie je pomerne netradičný. Slúži na jej protekciu, stráži jej myšlienky pred Lowellom a odráža ho od nej. S ničím podobným som sa zatiaľ nestretol. Tmavý dymový kruh stanovujúci hranice. Aktivoval sa automaticky. Len čo prižmúrila očné viečka, stelesnil sa vôkol nej a od toho momentu je pod jeho egidou. Tmavé vlákna vejú vo vánku spôsobenom príchodom povolaného ducha, a i keď naplnil nás všetkých, mocnosť záštitu mu nedovolila preniknúť cezeň a upokojiť i jej myseľ.
Nie som presvedčený o tom, že má nad ním kontrolu. Nie je si vedomá, že sa nad ňou týči vo svojej nešpecifikovanej forme, ale istým spôsobom ho cítiť musí. Len si nedokáže dať veci do súvislosti a nerozumie tomu, prečo sa jej to deje. Bude opäť smutná. Keď zistí, že všetci ostatní prijali do svojej neutíchajúcej mysle kúsok z liečivých účinkov spirituálneho ducha, zatiaľ čo ona sa potýka s beznádejou a nemôže vidieť do tváre svojho útočníka.
V tejto chvíli nemám ani ja vhodné vysvetlenie. Posledné dni študujem v našich knihách, skúmam dejiny a snažím sa prísť na riešenie pre jej atypický stav s temnými vlásočnicami, ktoré sa na ňu nalepili a sprevádzajú ju na každom kroku. Odmietam sa stotožniť s myšlienkou, že je temná a nebude schopná sa prispôsobiť. Neverím tomu, že po Calovom pohryznutí a napadnutí prišla o celú svoju ľudskosť. Je v nej hlboko ukotvená. Ona má len problém naspäť ju nás.
„Čelili ste pri svojej premene pocitom, kvôli ktorým vaše telo zachvátil nepokoj a des. Musíte sa od toho strachu odraziť," Lowell prestáva venovať svoje sústredenie Rosie a pokračuje v tomto simulovanom nácviku z noci, ktorá ich priviedla až k nám. „Vaše posledné minúty v ľudských telách sú poznačené traumou, na ktorú nikdy nezabudnete, ale ak chcete byť schopní zaradiť sa naspäť do svojich životov pred premenou, je podstatné, aby ste si ten strach osvojili. Započúvajte sa do neho. Čo cítite? Čo vidíte? Čo vám kážu vaše inštinkty? Nachádzali ste sa na strane, na ktorej si nepraje byť žiaden z nás. Je omnoho náročnejsie čeliť útokom, prijímať ich a byť schopný brániť sa pred nimi, no myslite na to, že keď sa ocitnete naspäť vonku, prevtelíte sa do zmýšľania toho, kto vás napadol. A to, či tomu budete vedieť zabrániť alebo sa naplno odovzdávate tomu nutkavému vábeniu, ktoré vám našepkáva, aby ste sa mu bez zdráhaní podvolili, bude závisieť čisto od vás," oboznamuje ich predčasne s potenciálnou možnosťou, ktorá sa nepochybne po návrate u väčšiny z nich objaví.
Vláčne lúče šíriace sa v ovzduší s korenistým nádychom krúžia nad hlavami našich nových Červených a fungujú v neporušiteľnej symbióze v nadväznosti na slová vychádzajúce z pier môjho brata. Za tie roky sa v tom zdokonalil. Porozumel tomu, že ho nemôže ovládať. Spočiatku nechápal, prečo na jeho vysielajúce signály nereaguje. No dnes už pozná návod, ako na neho. Pravdou je, že tu žiadny presný návod nejestvuje. Postačí samotná viera v jeho blahodarné schopnosti.
Nad hlavami každého sa zosobňovalo klbko ťažoby tuhšieho odtieňu. Pôsobilo to dojmom chumáča popletených nití, pri ktorom nepoznáte začiatku ani konca. Boli pevne zhúžvané a ťahali sa s nimi odo dňa ich traumatického zážitku. Momentálne sa uvoľňujú. Farebné tóny sa spúšťajú do ovzdušia a rozplietajú tú nesúmernú kopu uzlov. Opadáva z nich bremeno. V hlave mali zakotvenú myšlienku konca. Predpokladali, že je všetkým ich dňom koniec.
