Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Prebehlo pár hodín od mojej mrazivej skúsenosti. Ležím na posteli vo svojej izbe a pozerám sa do stropu. Nemám tušenie, koľko ubehlo dní od môjho príchodu sem. Zdá sa mi, že som tu dlho. A ani za tú dobu som si na tento systém a prostredie nenavykla. Obzvlášť na všetky tie veci, ktoré sa mi dejú bez príčiny či vysvetlenia. Takto som si svoj život nepredstavovala. O všetko prichádzam.
Prípravy na maturitný ples musia byť v plnom prúde. To je záležitosť, s ktorou by som si mala lámať hlavu. Premýšľať o šatách a o zladení motýlika pre Drewa, aby sme pôsobili na fotkách ukážkovo a výstavne. Namiesto toho tu prežívam muky a prehrávam si slová o pomoc, ktoré boli určené priamo mne. Prečo to pôsobilo tak, že ma očakávala? Ako o mne mohla tušiť? A už vonkoncom nerozumiem tomu, ako by som jej už len ja mohla byť nápomocná.
Nielen jej. Hovorila v množnom čísle. Tie zástupy ľudí vedľa nej boli tiež v núdzi? Všetci mlčali, až na ňu. Ona jediná prehovorila v mene každého. Nezodpovedané otázky má štvú najviac na svete. Zo dňa na deň sú veci komplikovanejšie a namiesto riešení dostávam ďalšie prídavné hádanky. Je toto moja karma?
„Trafená hus, raz a znovu pútaš. Miluješ melodrámy a si v centre pozornosti. Bravó!" úlisne ma z mojich myšlienok vyslobodí hlas tej prekliatej žirafy, ktorej krk by som bezproblémové pridusila vlastnými rukami, keby mi ostala nejaká prebytočná energia. Odtrhnem zrak od bezduchého hľadenia do vysokého stropu a s nezáujmom sa pozriem na druhú stranu izby, kde sedí na svojej krikľavej posteli.
„Naser si, Meredith. Nevymyslela som si to, ale keď už sme pri tom, tebe nemusím nič dokazovať a netrápi ma, či mi veríš alebo nie. Drž klapačku a nehovor na mňa. Na dnes mám nechutností až-až," odvrknem vyčerpane, a aj keď som to chcela vysloviť sebavedomo a dať jej najavo, ako nesmierne ľahostajná pre mňa jej nedôverčivosť je, vyjde zo mňa iba omámený šepot, pri ktorom svoj hlas nespoznávam.
„Preboha, Rose, si v poriadku? Na smrť si nás vystrašila. Nevyzeralo to príjemne, zmietala si sa v kŕčoch na zemi a vykrúcalo ťa. Chceli sme zostať pri tebe a pomôcť ti, ale Rowan nás poslal všetkých preč. Si v poriadku?" Prihrnú sa na moju izbu Sandy s Dariusom, a ja môžem na odpočívanie rovno zabudnúť. Fajn, je pekné, že o mňa majú takúto starosť a vážim si, že sa o mňa strachujú, ale práve teraz nepotrebujem nikomu nič vysvetľovať. Sama si tie udalosti dávam stále dokopy a pátram po jasnej príčine. Len ťažko môžem podať vysvetlenie im.
„Ach, zachraňovacia čata sa dovalila. Nič v zlom, ale trafená hus vyzerá dosť na skapanie, asi by sme jej dnes mali dať pokoj a nechať ju spať," nečakane sa za mňa prihovorí Meredith a rovno ako keby mi čítala myšlienky povie prvú rozumnú vec od doby, kedy bola presťahovaná na moju izbu.
„Isteže, želáme si, aby sa Rose uzdravila. Ale nedokázali by sme zaspať, keby sme ju neprišli skontrolovať a zistiť, či je už v poriadku," Darius je neodbytný a sám sa nepozvane usalaší na kraj mojej postele. Nemám silu namietať. Diskutujú o mne a ja vôbec po prvýkrát vo svojom živote iba mlčky počúvam, čo hovoria.
