Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
Prechádza sa uličkami pomedzi police s knihami a prstom zavadí po vrchnom rade s poéziou ruských básnikov. Je zadumaná. Bystro a pozorne číta fonty na zbierkach básní, ktoré sú mojím jediným majetkom. Vzal som ju sem, pretože tu máme súkromie a ja som zvedavý na jej všedné správanie. Potrebujem odskúšať jednotlivé situácie, aby som zistil, čo ju podnecuje k tomu agresívnemu správaniu.
Temná obruč zmizla. Temnota ju nezosobňuje. Práve v tejto chvíli pri nej nie je viac prítomná. Okolo nej sa síce ťahajú ponurejšie tóny, akési sivé, pripomínajúce zatiahnutú oblohu krátko pred napršaním. Jej vnútro sa však akosi ustálilo. Pôsobí mierumilovnejšie a stabilnejšie.
So svojimi výraznými črtami tváre a porcelánovou pokožkou na mňa jednoducho urobila dojem. Je presne typom dievčat, ktorý by svojím výzorom zapadol do doby, v ktorej som sa narodil. V tejto modernej ére som sa so žiadnou podobnou jej nestretol. Upútala ma na prvý pohľad. Keď som ju zbadal s prižmúrenými viečkami a plnými perami s ostrým horným výrezom v tvare srdca, niečo sa vo mne pohlo.
„Hej, čo sa tak na mňa pozeráš? Mám niečo na tvári?" pristihne ma pri zízaní a ja zahanbene sklopím zrak do zeme. Nebol som pripravený na to, že si ma všimne. Nedával som si námahu s taktnosťou.
„Sledujem tvoje farby," vynájdem sa a neprezradím, že moje zaujatie ňou sa začína približovať čoraz viac k intímnejšej rovine, ako len k tej založenej na báze mentora. Nemôžem si klamať a tvrdiť, že ma svojím zovňajškom neočarila. O takýchto dievčinách vznikali v minulosti básne. Boli námetom pre básnikov v čase ich bloku. Predstavovali ich múzy. Jeden pohľad na ne v nich prebúdzal ukryté básnické črevo.
„Moje farby? Ako to s tebou vlastne je? Vysvetli mi to," zaujato si prisadne za stôl oproti mne a držiac Kapitánovu dcéru od Puškina mi venuje bezchybný úsmev rozžiarujúci ju.
„Mám dar videnia človeka v jeho skutočných farbách," zažartujem s prvoplánovým vtipom, nad ktorým prevráti očami a natiahne sa cez celý stôl, čím len tesne pristáva pri mojej tvári. Keby naše srdcia tĺkli, to moje by práve urobilo hneď niekoľko prazvláštnych kotrmelcov a ja by som začal hyperventilovať.
„A čo vidíš u mňa? Nemôže to byť nič pozitívne, keďže som si vyslúžila súkromné hodiny," vyzvedá, ale neodtiahne sa.
S končekom svojho súmerného nosu sa len tak-tak neobtrie o ten môj. Delí nás len niekoľko dielikov na centimetrovom pravítku. Drobná milimetrová vzdialenosť, ktorá mi dovoľuje pohľad na ňu z bezprostrednej blízkosti. Priviedla ma do rozpakov, avšak pozorne ju sledujem. Zaraz mám sto chutí natiahnuť sa svojou rukou k jej lícu a bruškom svojich prstov hladiť drobné znamienka krásy usídľujúce sa nad jej hornou vykrojenou perou a pravým obočím v jemnom uhle.
Priťahuje ma k sebe ako druh opojného tranzu, ktorý privádza motýle k nektáru. Neuvažujem pri nej triezvo. Bol by som ochotný presiahnuť hranice a urobiť niečo nelogické a možno aj nesprávne. Ak by som ju pobozkal, nebolo by už cesty späť. A ona sa musí sústrediť na iné veci. Nemám právo motať jej hlavu so zrodenými citmi, ktoré vo mne evokujú explóziu emócií môjho prvého zamilovania.
