Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Nikdy som nebola na tieto spirituálne kraviny. Kayla ma nezlomila, keď sa ma pokúšala prehovoriť, aby sme si dali vyveštiť z dlane od nejakej podvodníckej ezoteričky, ktorá by mi krúžila svojimi rukami nad hlavou a tvárila sa, že zreteľne a jasne vidí moju budúcnosť. No ono to z nejakého dôvodu zaberalo. Stále zaberá. Cítim, ako sa moje telo stáva ľahším a uvoľnenejším. Odľahčenejšie. Prúdi okolo môjho tela a v nadväznosti na dym valiaci sa zo živice sa aj moja myseľ stáva otvorenejšou.
Nepríjemné zvuky nevymizli kompletne. No ani ich už neprehlušujú moje myšlienky. Nepremýšľam o sto veciach naraz a po prvý od ocitnutia sa na tomto mieste s ničím nebojujem. Otvorím oči a pozriem sa navôkol. Všetci robíme to isté. Spoločne sme sa podvolili podmanivému prísunu energie, ktorá sa uvoľnila až po prehovorených slovách havranej hlavy. Koľko schopností ten vôbec má? Doslovný hybrid.
Som stále pod účinkami korenistého dymu uvoľňujúceho sa do nevýrazného ovzdušia, pretože mu venujem prívetivý úsmev a zahľadím sa do jeho očí. Sedí spokojne na zemi, vedľa neho dymiaca sviečka, a dym v kombinácii s jeho porcelánovou pokožkou sa formuje do akýchsi neidentifikovateľných obrazcov. Skrúcajú sa voľne nad jeho hlavou a nie som presvedčená o tom, že si je toho vedomý.
Pustil nám sem nejaký rajský plyn a ja kvôli tomu vidím nereálne javy? Nemajú presnú formu, tvár ani telo, no z nejakého dôvodu sa javia živo. Prelínajú sa v kúdeliach priesvitného dymu a od neho prechádzajú dopredu k nám. Hmýria sa a plynulo rad radom prikrývajú naše telá. Pripomína mi to zabalenie sa do hrejivej deky.
Opäť privieram viečka a zaspomínam si na staré časy. Ako dieťa som milovala daždivé dni. Zbožňovala som dážď. Neprekážalo mi postaviť sa do čľapkanice a naberať kvapky do prstov. Voda v akejkoľvek forme ma utišovala a prinášala mi neopísateľný pokoj na duši. Či už to boli vlny oceánu, alebo rýchlostné preteky kvapiek, ktorá skôr dorazí k parapetnej doske. Ani neviem, kedy som tieto veci prestala vnímať.
Započujem vzdialené hrmenie a lámanie dreva na tenučkých konárikoch, ktoré nezvládli nápor prehlbujúcej sa víchrice. Vzduch sa ochladzuje a oťažieva, mračná sa zaťahujú a s prvým blýskaním sa dovalia na zem aj prvé dažďové kvapky. Sú nepravidelné, sprevádzané silnejším a prudším vetriskom. Nočnú oblohu presvetľujú len čoraz intenzívnejšie blesky. Pozorne sa započúvam do ich melódie. Čítam v nej viac, ako tomu bolo doteraz.
Ako keby mi našepkávala. Nepresný šum ma núti myslieť si, že táto búrka zanecháva konkrétny odkaz presne pre mňa. Pôsobí to na mňa ako zvuky z podzemia. Každý sa dožaduje svojho slova, prekrikujú sa navzájom a nedá sa im porozumieť. Sú to hlasy viacerých. Nepatria len jednému. Podobá sa to spusteniu rádia, kedy nemáte nastavenú správnu frekvenciu.
Pozorne načúvam. Nič nevidím, prestala som vnímať zrakom, ale naplno využívam svoje uši. Hlasy sa stupňujú a gradujú, tlmený šepot sa ozýva zo všetkých kútov a rozlieha sa v nekonečnej tme ako ozvena. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Oni ma volajú k sebe. Duše nahromadené v jednej nekonečnej pochmúrnej hale, dožadujúce sa ktovie čoho. Nemám ani to najmenšie tušenie o tom, čo mi hovoria.
