Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Neubližuj mi, prosím ťa. Ak ma pustíš, nepoviem o tebe nikomu. Sľubujem, že budem mlčať ako hrob. Prepáč mi, nemienila som ťa uraziť. Chcem sa len dostať domov. Dneska sa pokazilo všetko, čo sa len mohlo. Prosím, nezabíjaj ma. Bojím sa umrieť," úpenlivo prosíka a cúva dozadu. V rukách ukrytých za chrbtom zviera rukoväť ostrého vykosťovacieho noža a jej srdce vyplašene naráža o hrudný kôš.
„Kto povedal, že ti chcem ublížiť? Nemám právo sa s tebou trochu pohrať? Prišiel som len na návštevu. Všimol som si, aká osamelá si v tomto obrovskom a prázdnom dome. Je lakoménepodeliť sa s toľkými izbami. Toľko nevyužitého priestoru."
„Prosím, nechaj ma ísť. Vôbec ťa nepoznám. Sľubujem, že nezavolám na políciu. Môžeš si z tohto domu vziať čokoľvek chceš. Nepatrí mne. Starám sa pani Cutlerovej o kvety, nie som bohatá," presviedča ma a ja si vychutnávam jej beznádejnosť. Stojím na mieste pri schodisku a pozorne ju počúvam. Nechávam ju vyrozprávať sa. Predsa sú to len jej posledné vypovedané vety na tomto svete. Nech si precvičí slovnú zásobu, pokiaľ ešte môže. Netuším, či na onom svete bude mať viac príležitostí na využívanie svojho jazyka.
„Tak teda tvrdíš, že ma nikomu nenahlásiš? Odídeš a nikomu sa nezveríš, že som vtrhol do tohto domu a ohrozoval ťa?" Dám jej nádej, že na mňa jej reč zabrala a seriózne zvažujem, že ju nechám ísť slobodnou cestou.
„Áno, áno!" zvolá entuziasticky a s rozklepanými nohami sa posunie opäť o pár krokov dozadu. Celá sa chveje. V očiach sa jej kopiaslabošské slzy a ona beznádejne hľadí smerom k vstupným dverám, ktoré predstavujú jej jedinú šancu na útek. To by sa k ním ale najprv musela dostať skôr, ako ja. A to je v tomto bode nereálne. Dievča, uznaj svoju porážku. Nevyjdeš odtiaľto po svojich.
„Teraz si ma naštvala, dievča. Keď o mne nemáš v pláne nikomu povedať, prečo potom zvieraš v rukách ten nebezpečný nôž? Nebodaj si chceš ublížiť? Alebo vari ním mieniš ublížiť mne?"
„Ja..." zakokce sa a má problém pozrieť sa na mňa. Trasie hlavou a zabodáva svoj zrak do drevených parkiet naskladaných do tvaru rybích kostí. Tie nepatrne zapraskajú po tom, ako urobím dva kroky smerom k nej. „Zdrapla som ho inštinktívne. Zľakla som sa, keď som začula hluk zdola, to je všetko," pokúša sa zachovať chladnú hlavu, čo jej v tomto momente naozaj kvitujem. Cvrkla si do gatiek, ale stále sa tvári byť nad vecou.
„Nezmysel, brániš sa ním. Neboj sa, ja ti to nemám za zlé," vtipkujem a naplnený strachom sálajúcim z nej sa odvážim použiť svoju rýchlosť. Rýchlym ťahom sa presuniem do jej bezprostrednej blízkosti a ona na mňa len nemo hľadí s vyvalenými očami. Až doteraz ma mala za obyčajného zlodeja. Svoju identitu som chvíľu nechával v tajnosti.
