Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Dofrasa, nedokážem sa ani pohnúť! Celé moje telo je meravé a ani len hlavou nepootočím. Použili blen čierny. Pre bežných smrteľníkov a mladých upírov smrteľne jedovatý, na nás starších účinkujúci, ako dočasný paralyzátor tela. Vyradí nás z hry na niekoľko hodín a ak ma tu Sloanovci nájdu, som nahraný. Ležím v priekope, zasiahli ma z diaľky, a preto tesne minuli. Určite chceli trafiť srdce, no ich jedovatý šíp smeroval k môjmu ľavému lýtku. Za kufre tej malej ma moji bratia mohli už teraz oplakávať.
Skúšam hýbať rukou a zapieram sa, ale je mi to hovno platné. Odtiaľto sa bez cudzej pomoci nedostanem. Rozhodne nie za niekoľko minút. Slnko pomaly zachádza za obzor, čoskoro by sa mi mala začínať prvá lekcia s tými Červenými. Už počujem tie Rowanove pokarhania za to, že som nepočúvol jeho nariadenie.
Keby sa vrátili domov iba o minútu neskôr, všetko by prešlo hladko a ja by som sa stihol vrátiť presne včas. Bola to len neprijateľná zhoda náhod a moja zlá kalkulácia s časom. Vyčkával som tri hodiny, pretože som si vzal k srdcu Rowanovu obozretnosť, a do maléru ma priviedlo presne to. Sloanovci sa vôbec nemuseli dozvedieť, že som sa objavil na ich pozemku.
Hlavu mám nabok a ruky stočené pri tele. Nachádzam sa pri krajnici, prefrčí cez túto cestu každú chvíľu nejaký vodič, ktorý si moje chromé telo nevšimne. A tí, čo si aj všimnú, ma považujú za ožratého bezdomovca, ktorý dospáva opicu. Znechutene si odfrknú a tvária sa, že ma nevidia. Asi je to tak aj lepšie.
Vnímam tú horúcu opojnú tekutinu, ktorá sa prelieva v každej jednej malej tepne. Slastne si obliznem peru a predstavím si, aké lahodné by bolo napiť sa a ochutnať ju v tomto momente. Prestali ma zaujímať tváre, som poháňaný ich nesmierne príťažlivou arómou. Sladkí, horkosladkí, slaní. Každá chutí inak. Po každom dúšku ochutnanom z niekoho iného rozpoznáte ihneď rozdiel v chuti. Nie je jednotvárna. Raz sa z nej napijete a už nikdy nebudete chcieť nič iné.
V spoločnosti ľudí sa my starší ovládame. Dokážeme sa pohybovať medzi nimi bez toho, že by sme sa im prisali na zátylok a vycucali z nich všetok život. Ale stojí to obrovské množstvo sebakontroly a zapierania. Niekedy je obťažné nevidieť v nich iba našu poživeň. Nezmeníme to, kým sme. Živíme sa krvou.
Mladým jedincom postačí ochutnať ju po prvýkrát až niekoľko týždňov po premene. Najmä Červení by svoj smäd po prvom dúšku neuhasili a rozbesnili sa. Ich temperament by zdolal aj nás troch, s balíčkami, ktoré máme pre nich prichystané v chladničke, by sme u nich dlho neobstáli. Nás nasýti. Pravdaže z darovanej krvi skladovanej v mrazničke nebudete mať nikdy rovnaký pôžitok, ako z čerstvej, získavanej priamo od živého tvora, ale slúži ako čiastočná náplasť pre utíšenie hladu.
Vo vrecku mi vyzváňa mobil. Už hodnú chvíľu, a nepochybne sa jedná o Rowana, ale môj mozog nevysiela rukám žiadne signály. Po tom útoku šípom ostali stuhnuté a kŕčovito odpočívajú vedľa môjho tela. Rowan ma hľadá. Zacítil som ho nejaké štyri kilometre odo mňa. O chvíľu je pri mne. Teraz len neviem, či mi to za tú záchranu bude stáť. Jeho výčitky nebudú mať konca kraja.
