Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Cítili ste sa už niekedy mŕtvo a zároveň ste mali pocit, že vaša myseľ nemôže byť živšia? Ani ja nie. Až do tejto chvíle. Tak úplne necítim svoje telo, ale vnímam akosi svoju bytostnú podstatu. Nedokážem to poriadne opísať slovami. Bola som na smrť vystrašená a môj protivník predo mnou neodhalil svoju tvár. Napadlo ma nejaké divé zviera? Mal obrovskú silu, i keď som sa chcela brániť proti jeho útokom, nešlo to. Rozpoznala som, že by to nemalo žiadnu cenu. Vycítila som svoju porážku a nebránila som sa.
Ocitla som sa v pekle? Je tu tma. Moje telo pôsobí ľahšie. Nie, pravdaže sa nevznášam na nejakom obláčiku a nestojím pred nebeskou bránou. Navôkol mňa nič nie je. Navodzuje to dojem dlhého spánku, z ktorého sa nie a nie prebudiť.
Bola som poranená a mala by som cítiť bolesť. Keď som sa dostala do pazúrov toho divého zvieraťa, posledná vec, na ktorú si spomínam, je to ostré a prenikavé zahryznutie do zátylku. Počkať, zahryznutie? Je možné, že to mohlo byť aj bodnutie. A rozhodne nie s niečím tupím.
Ten hlúpy bastard nemal ani odvahu na to, aby sa mi ukázal. Premohol ma a ja som sa stala jeho dokonalou obeťou. Možno som naozaj nemala odmietnuť, keď mi otec navrhoval, že ma naučí základné chmaty pri boji s nepriateľom. Teraz by som nemusela byť mŕtva a nemusela ľutovať, že som odmietla.
Ležím. Som si vedomá svojej vodorovnej pozície a zvesených studených rúk pri tele. Takže takto to teda bude? Moji blízki ma pochovávajú a ukladajú do rakvy, a ja budem mať zo svojho smútočného, nesmierne skorého, smútočného obradu priamy prenos z prvého radu?
Niekto stojí pri mne. Z nejakého dôvodu sú moje uši senzitívnejšie, každučký nepatrný zvuk sa dostavuje k môjmu sluchovému aparátu s intenzívnou rýchlosťou a mám taký dojem, že sa z toho čoskoro zbláznim. Šum vĺn na pobreží, sprevádzaný slapovým javom v podobe prílivu. Zdúvanie morskej hladiny narážajúcej o pevninu. Och, idem sa z toho zblázniť!
Moje ruky automaticky vystrelia k ušiam a silno pritláčajú, aby tie zvuky mohli vytesniť. Ocitla som sa na pláži? Dovliekol ma môj premožiteľ až ku brehu a nechal ma ležať práve tam?
Ako som vôbec bola schopná hýbať rukami? Predpokladala som, že som úplne meravá a moja hybnosť je vzhľadom na moje náhle skonanie tiež prakticky obmedzená. Je toto moje podvedomie, ktoré sa so mnou hrá nie príliš etické hry? Neviem nič o smrti. Veď ktorý hlupák by o nej premýšľal v najlepších rokoch svojho života? Ja som mala život pred sebou!
Bez ohľadu na to, ako silno pritláčam ruky k svojim ušiam, ten šum neustáva a ja z neho fakticky zošaliem. Prúdi mi mysľou, zachádza do tých najdrobnejších zákutí môjho mozgu a ak nie som ešte stále úplne mŕtva, dúfam, že sa tak čochvíľa stane a ja sa vyslobodím z tohto trýznenia.
Mám extrémne citlivé uši a zdá sa mi, že som prestala dýchať. Žiadny nádych či výdych, ktorým by som do svojich pľúc prijímala kyslík. Som statická, ležiaca niekde kdesi na nejakej stupídnej pláži a prekrývam si uši rukou, i keď to absolútne nezaberá.
